Svätá ...R O S A ...R U Ž E N A ...Z ...L I M Y -sviatok -23.august
Svätá ...R U Ž E N A....R Ó Z A...Z ...L I M Y - panna,dominikánska terciárka...z Južnej Ameriky-Peru-sviatok 23.augustPrvý kvet svätosti z Južnej Ameriky...mladá dominikánka...žijúca v malej záhradnej chyžke...ako v kláštore...zasväcuje svoj život za obrátenie Indiánov a za mesto Lima...najstaršie hlavné mesto celej Južnej Ameriky...pôvodné Mesto kráľov -budúca Lima tak má svoju svätú patrónku svätú Ruženu ...a tá oroduje za svoje mesto...Umiera v kvete mladosti len 31 ročná a za tenn krátky čas života dosiahla také spojenie s Bohom a nebom...že umiera ako svätica...
18. januára 1535
Lima-hlavné mesto PERU bola založená 18. januára 1535 založením mesta španielskym conquistadorom Franciscom Pizarrom. Pôvodný názov mesta bol Ciudad de los Reyes (slovensky: Mesto kráľov). Mesto bolo založené v údolí rieky Rímac v oblasti osídlenej Yschmami, ktorí tvorili súčasť ríše Inkov.
Svätá Ružena z Limy Peru,panna,sviatok 23.august
Hlavné mesto Peru -Lima dnes oslavuje svoju patrónku a sväticu -Svätú Ruženu...
Svätá Ružena Limská alebo tiež Ružena z Limy bola prvá kanonizovaná-svätorečenná osoba na juhoamerickom kontinente a stala sa tak jeho hlavnou patrónkou. Bola známa svojou starostlivosťou a starostlivosťou o peruánskych Indiánov, ktorí v tom čase žili na okraji spoločnosti.
Dátum a miesto narodenia: 20. apríla 1586, Lima, Peru
Dátum úmrtia: 24. augusta 1617, Lima, Peru
Súrodenci: Francisco Matías Flores de Oliva,
Miesto posledného odpočinku: Basilica and Convent of Santo Domingo, Lima, Peru
Rodičia: María de Oliva y Herrera, Gaspar Flores
Atribúty : rúcho dominikánky, slávik, zajac, ruža, kotva, Ježiš ako dieťa
Sviatok : 23. augusta, 30. augusta (niektoré latinskoamerické krajiny)
30. augusta.
Sv. Róza z Limy.
Za ďalekým morom, v báječne krásnej, pestrými kvetmi zaváňajúcej južnej Amerike, vykvitla v záhrade Božej milostná ruža, ktorej vôňa ešte dnes cirkev naplňuje a všetkých nasyťuje, ktorí sa jej v duchu zbližujú. Touto ružou bola sv. Róza, ktorá preplnená milosťou Božou svätou svojou horlivosťou kráľovstvo Božie na seba stiahla.
Sv. Róza narodila sa v meste Lime v južno-amerikánskej krajine Peru dňa 20. apríla roku 1586 z rodu španielského. Jej otec bol chudobný šľachtic a menoval sa Gašpar de Florez, matkou jej bola Maria de Oliva. Pri sv. krste dostala meno Isabella (Alžbeta) dľa krstnej matky Isabelly de Herrara. Keď v treťom mesiaci uzrela matka, jako v kolíske ležiaca Isabella ružami obsypaná byť sa jej zdá, nazvala ju Rózou (rosa = ruža) či Ruženou.
Lekár odrezával jej palec a trpezlivé dieťa dívalo sa pokojne na neho. Lekár, Ján Perez de Zumeta, obdivoval trpezlivosť útleho dieťaťa. No, o krátky čas obdivoval zase duševnú silu malej Rózy. Nemala ani štyri roky, keď dostala ušnú chorobu-zaľahutie do uší a lekár musel svoje nástroje upotrebiť. Krv tiekla jej z uší a matka vzdialila sa od ľútosti: Róza zotierala pokojne krv, ktorá jej stekala na hrdlo a na plecia.
Lekár obviazal jej okolo ušú obväzky a flajstre, ktoré jej veľkú bolesť pôsobili, ale ona neponosovala sa nikdy na bolesti. Jedného rána zbadala matka, že flajster veľkú ranu Róze na hrdle vytiahol a zvolala s úzkostlivým súcitom: «Biedne dieťa moje! Nuž či si pri týchto bolestiach celú noc strávila?» Útla Róza mlčala, potom ale riekla: «Nebola to taká veľká bolesť.» V takej svätej odovzdanosti do vôle Božej a obdivovania hodnej trpezlivosti prežila sv. Róza svoju mladosť.
Keď to brat zbadal, riekol: «Sestrička moja, keď ťa to obráža, že som ti vlasy zašpinil, nezabúdzaj, že starostlivé upravené kučeravé vlasy sú nebezpečné pre ľahkomyselné mladé srdcia. I máš vedeť, že sú vlasy od Boha nenávidené, ktoré ty tak veľmi milovať sa zdáš.» Slová tieto riekol brat vážne a ihral sa so sestričkou ďalej. A slová bratove dotkli sa tak sv. Rózy, že si hneď vlasy ostrihala a často vzdychávala: «Ježišu, buď pochválený! Ježišu, stoj pri mne!»
A keď niekto spomnel, že je krásnym dievčatkom, strachovala sa. V piatom roku života svojho obetovala srdce svoje božskému Spasiteľovi. Keď bola staršia, poslúchala veľmi ochotne a úzkostlivo-svedomite svojich rodičov. Samotu milovala. Hovorievala veľmi málo. Aby udusila v sebe samolásku, hyzdila vlasy a tvár svoju, i natierala ju, jako i ruky kôrou a prachom z indického korenia, ktorým sa odníma živosť farbám.
Pri sv. birmovaní dostala svoje obľúbené meno Róza, a od toho času menovala sama seba «Róza od sv. Marie». Keď vyrástla na pannu, chcela starostlivá matka dcéru svoju k vydajú pripravovať a skvostnejšie šatiť. I doniesla jej raz rozličné voňavé mydlá, aby sa nimi umývala, žeby čisté, pekné, biele ruky mala. Ano, kúpila jej i voňavé rukavičky. To sv. Rózu veľmi zarmútilo. Každú chvíľu donášala jej dobrá matička náušnice, prstene, náramnice, lebo nové šaty.
Sv. Róza prosila dobrú matku, aby ju tými skvostnosťami nesužovala. Trápila sa sv. panna, že matku nemôže uposlúchnuť; ale bála sa i nebezpečenstva, ktoré jej duši hrozilo, keď ju uposlúchne. I bežala ku svojmu spovedelníkovi a radila sa, čo má robiť. Múdry kňaz napomnel matku, aby svoju dcérku pokúšaniu sveta nevystavovala. Matka to sľúbila. Ale sv. Róza bola ináč rodičom svojim najposlušnejšou dcérou.
Keď potrebovala nite, ihly, alebo inšie maličkosti ku domácnym prácam, vždy prosila ponížene matku o tie maličkosti. Táto pokora pohoršila niekedy dobrú matku, i riekla poníženej dcére: «Prečo že prosíš a modlikáš vždycky? Vezmi si sama, čo potrebuješ.» A svätá odpovedala: «Chcem sa cvičiť v pokore, a dosiahnuť výhody, ktoré Boh prisľúbil pokorným; i viem, že týmto spôsobom vo mne povinná úcta oproti matke povzbudzovaná a zabezpečená sa stáva.»
Sama požívala len chlieb a vodu. Aby rodičom lepšie pomáhať mohla, vstúpila vznešená panna do služby ku pokladníkovi krajinskému Gonzalesovi. Sluhovia a slúžky sužovali ju pre jej utiahnutý svätý život a svojou rozpustilosťou a necudnosťou. Ona trpela všetko a považovala sa medzi tými hriešnikami za najväčšiu hriešnicu.
hoci sa chudobne šatila, uchádzal sa o jej ruku šľachetný bohatý mládenec. Sv. Róza bola vtedy dvadsaťročnou. Táto ponuka manželstva zapríčinilo svätej mnohé trpké dni. Rodičia chceli ju skvele zaopatriť. I vytýkali jej chudobu a nútili ju, aby sa za mladého šľachtica vydala. A akokoľvek svätá svojich rodičov milovala a im v každej maličkosti úzkostlivé poslušnou bola, predsa vzpierala sa do manželstva vstúpiť.
Už v útlom veku venovala bola srdce svoje Božiemu Spasiteľovi a často obnovovala svoj sľub večného panenstva, i nemohla ho zrušiť. Rodičia ju prosili, plakali, hrozili, ba i bili; bratia ju urážali a výčitkami trýznili. Ale zasľúbená nevesta Kristova nechcela stať sa nevernou svojmu sľubu a za celý svet nechcela ustúpiť od neho ani prosbám, ani slzám, ani hrozbám, ani trýzneniu. I vstúpila do tretieho rádu sv. Dominika a tým sa stalo, že sa nikto viac o jej ruku uchádzať nemohol.
Za lôžko slúžila jej lebo holá doska, alebo niekoľko polien dreva; medzerny medzi polenami vyplňovala črepami, klincami a tŕňami; jej vankúšom bolo vrece trieskami naplnené. V modlení dosiahla najvyššieho stupňa a stala sa účastnou takých milostí, jaké Boh len najmilejším dušiam udeľuje.
Oheň lásky, ktorý v jej srdci k Bohu horel, odrážal sa na jej prekrásnej, nevinnej tvári, kedykoľvek o Bohu hovorievala, alebo keď pred velebnou Sviatosťou kľačala, lebo Telo Božie prijímala. Vo svojej chyžke bývala vždy zavrená. Keď sa jej pýtali prečo s takou maličkou chyžkou je spokojná, odpovedela: «Pre môjho Spasiteľa a pre mňa je dosť priestrannou.»
Jej spovedelníci museli ju často napomínať, aby sa tak veľmi nemŕtvila. Ona to robila nielen za svoje hriechy, ale i za hriechy svojich spolubližných a za duše zomrelých v očistci. Svoju lásku k bližným dokazovala skutkami milosrdenstva. Ačkoľvek bola chudobnou, predsa udeľovala hojné almužny. Raz počula, že jedna ženička núdzu trpí. Nemala ničoho, čím by jej bola mohla pomáhať. I jedávala za osem dní len chlieb a čo usporila, podala biednej.
Navštevovala nemocných a opatrovala ich vo vlastnom obydlí, obväzovala ich rany, právala ich rúcho a obšívala ich prádlo. A tak žila vo svojej chyžke svätý život.
Prírodu Božiu milovala. Keď ráno dvere na svojej chyžke otvorila, vyzývala zeliny, rastliny, kvietky a ruže, aby s ňou Boha zvelebovali. Ihneď zavznievalo záhradou tajomnné šumenie a šeptanie, stromy skláňaly svoje konáre a haluzy k zemi, vtáčkovia vesele a príjemne prespevovali, pestré kvietky pozdvihovaly svoje voňavé korunky a rozprestierali ich krásnu pestrosť.
Tak zasnúbila sa čo nevesta božskému Spasiteľovi. I často potom volávala: «Oj láska, oj nebeský oheň! Jaká blahosklonnosť, ako prúd Tvojej lásky žeravé iskry premile a prenikajú moje teloí a moje kosti! Ó rozkoš, ó duša moja, jak nežno púta ťa Pán! Ako príjemné je Tvoje objatie!» Ale nezadlho bola od milostivého Boha skúšaná. Mnohé protivenstvá musela od ľudí zakúsiť. Jej utešená, horlivá duša zdala sa byť suchopárnou, opustenou.
Za pätnásť rokov bojovala so svojím duševným nepokojom. Ale i v tomto strašnom stave ostala vernou svojmu Bohu. Často vzdychávala: «Pane, nie moja, ale Tvoja vôľa staň sa!» To bola tá pevná palica, na ktorú sa v najväčšej búrke duše svojej podpierala. Často zatemnievala sa duša jej, srdce bolo chladné jako ľad, i cítila sa byť opustenou od Boha, jako by ho nikdy nebola poznala.
Často vzdychávala: «O Pane Ježišu! Boh a človek! Ty si náš Stvoriteľ a Vykupiteľ. Z celého srdca ľutujem, že som Ťa často obrazila, lebo Ty si, aký si, a preto, že Teba nado všetko milujem. Môj opravdivý Boh a Ženích mojej duše, Ty všetka radosť môjho srdca!
Ano, ja túžim z celého srdca, aby som Ťa milovala, o najdobrotivejší Ježišu, s najdokonalejšou láskou, s najúčinlivejšou, najúprimnejšou, nevýslovnou, náruživou, najnevyrovnateľnejšou, nezmeniteľnou, najnepremožiteľnejšou láskou, jakou Ťa všetci mešťania nebeskí milujú. Žiadam si Teba milovať, ó Bože môjho srdca a teba, ó Bože, moja radosť, jako Ťa miluje Tvoja preblahoslavená Matka, moja Pani, najčistejšia Panna Maria.
Oj Ty, áno, — ó spása a rozkoš mojej duše! Ja hovorím, ja túžim Teba tak, ó môj Bože, milovať, jako ma sám miluješ. Oj, keby som bola strávená, roztopená a spálená ohňom lásky Božej, ó môj najsladší Ježišu!» Boh dopustil dlhotrvajúcu nemoc na svoju vernú služobnicu. Lekári pochybovali o jej uzdravení a predpovedali jej blízku smrť. Ale ona ešte za tri roky žila a trpela svoje bôle s nepremožiteľnou trpezlivosťou.
Čím viac sa smrť blížila, tým viac túžila po nej. Často vzdychala; «Pane, Tvoja vôľa staň sa! Rozmnož moje trápenie, ale spolu rozmnož i svoju lásku vo mne! Keď cítila, že z tohoto sveta odíde, složila generálnu spoveď a prijala Telo Božie a posledné pomazanie s najväčšou skrúšenostou z rúk svojho spovedelníka, zbožného kňaza Lorenzana. I prosila rodičov, aby jej udelili svoje požehnanie.
Riekla: «Môj život, ktorý krem Boha vám zaďakovat mám, pospiecha ku svojmu zakončeniu, i nebudem medzi vami dlho na tejto zemi. Preto vás prosím, aby ste mi udelili na cestu do večnosti svoje rodičovské požehnanie.» So slzami prežehnali ju rodičia. Požiadala i rodinu Gonzalezovu, u ktorej bola predtým slúžila, aby sa s ňu rozlúčiť mohla. Dcéry bohatého Gonsaleza, ktoré ako sestry milovala, napomínala, aby i naďalej cnostné boli a Bohu verne slúžili.
Spovedelníkovi Lorenzanovi predpovedala čas svojej smrti. Pod hlavu položila si poleno dreva, do ruky vzala horiacu sviecu, prežehnala sa sv. krížom a trirazy zvolala: «Ježišu, Ježišu, buď mojím Ježišom, stoj pri mne!» I odovzdala pokojne svoju nevinnú dušu do rúk Božích, jako predpovedala, dňa 24. augusta roku 1617, v 32. roku svätého života svojho. Arcibiskup z Limy vykonal jej pohreb s nevídanou slávou a najprednejší mešťania niesli jej telo do hrobu.
Na jej hrobe stály sa mnohé divy. Pápež Klemens X. vyhlásil ju r. 1671 za svätú a ustanovil sláviť jej pamiatku na deň 30. augusta. Sv. Róza z Limy vyobrazuje sa ako mníška dominikánska s tŕňovou korunou na hlave a košom, naplneným ružami, v ruke.
Poučenie.
Srdce svätej Rózy z Limy bolo sviecou lásky ku nebeskému Ženíchovi, ktorá od jej útlej mladosti až do blahoslavenej smrti rovnako plápolala. Jej najväčším pokladom bola láska Ježišova. Aby túto milosť neutratila, obetovala všetko a neprestajne mala pred očima život svätej Kateriny zo Sieny, ktorú si za vzor vyvolila. Ona poznala, že boháči, ktorí so svojím srdcom na pokladoch visia, jak na zemi, tak v budúcom živote sú nešťastní.
Preto nechcela sa vydať za boháča a radšej v chudobe žila. Ona znala, čo hovoril svätý Theofanes z Alexandrie: «Starosť o bohatstvá znepokojuje najmilšie sny, a donáša potupu i nevinnému.»Hoci svätá Róza jedine svojmu nebeskému Ženíchovi žila a najnevinnejší život viedla, predsa dopustil Boh pred jej blahoslavenou smrťou na ňu najbolestnejšiu nemoc.
Ona vyznala v tej skúške, že sa cíti, jako by jej železnú žeravú guľku hlavou preháňali, akoby ohnivým ražňom od hlavy do paty prepichnutá bola, jakoby ohnivý meč do jej srdca bol zabodnutý, jakoby jej hlava prikrytá bola žeravým oceľovým klobúkom, jakoby na ňu tlkli jako kladivom na kovadlo a kosti a všetky čiastky jej tela že sú tak trápené, že nemôže pre tie bolesti nájsť žiadneho mena alebo prirovnania.
A toto trápenie znášala svätá za štrnásť dní! Kresťane, tras sa! Keď Boh svoju láskyplnú a nevinnú služobnicu, ktorá pre Neho celého sveta sa zriekla, na tomto svete takým nevýslovným trápením navštívil: čo očakáva teba v očistci alebo v pekle? Teba, ktorý denne Ho obrážaš, nemiluješ? «Preto volala v hrozných bolestiach sv. Róza: «Pane, rozmnož moje trápenie, ale spolu rozmnož i svoju lásku vo mne.»
I mohla zvolať: «Idem teraz so svätým plesaním k oslávenému hľadeniu oslávenej tváre môjho Boha, ktorého som vyhľadávala po celý čas svojho panovania vo vyhnanstve a žiadala s celým ohňom túžby!»
Modlitba.
O Bože, ktorý si medzi národami Ameriky sv. Rózu nebeskou rosou Svojej milosti čo nádherný kvietok, vyznačený prekrásnou barvou nevinnosti a trpezlivosti, vykvitnúť poprial: daj i nám milostivé, Svojim služobníkom, žeby sme ku sladkej vôni tohoto kvietka sa blížili a spolu i ľúbeznou vôňou Kristovou stať sa zaslúžili. Ktorý žiješ a kraľuješ v jednote Syna a Ducha svätého Boh po všetky veky vekov. Amen.
+34
Ružena Limská, panna, mystička
Svätá
Sviatok: 23. august
* 20. apríl 1586 Lima, Peru
† 24. august 1617 tamtiež
Význam mena: ruža
Atribúty: veniec ruží alebo kytica ruží
Patrónka záhradníkov a kvetinárov; pri poraneniach, pôrode; Ameriky, Peru, Filipín, Západnej Indie, Limy
Sv. Ružena sa narodila 20. apríla 1586 v Lime (hlavné mesto Peru v Južnej Amerike). Jej rodičia boli bohatí Španieli Gašpar Flores a Mária de Oliva. Pri krste dostala meno Izabela (Alžbeta). Keď bola ešte v kolíske, pre jej výnimočnú krásu ju indiánska pestúnka pomenovala Rosa (Ruža) a toto meno jej potom aj ostalo. Opätovne jej ho dal Limský arcibiskup sv. Turibius de Mongrovejo pri birmovke. Ružena bola výnimočné dieťa, bola nesmierne trpezlivá. Raz si poranila prst, lekár jej ho musel odrezať. Ona ani nevykríkla a nenaľakala sa. Inokedy jej museli operovať ucho. Bez slova sa poddala. Od malička žila tichým a nenápadným životom, hoci ju rodičia nútili, aby sa pekne obliekala a krášlila. Čítala spisy mystikov, postila sa, túžila po rehoľnom živote. Mala veľa pytačov, no všetkých odmietla. Ctila si najmä sv. Katarínu Sienskú. V auguste roku 1606 si obliekla rúcho tretieho rádu sv. Dominika, keďže kláštor vtedy v Lime ešte nejestvoval. Mnoho času trávila v modlitbe, dlhé hodiny strávila v kostole pred Sviatosťou Oltárnou. Stále sa postila. Nejedávala mäso, v piatok a sobotu jedla iba chlieb a vodu. Neskoršie začala jedávať jedlo bez príchutí – bez soli a korenia. Každú noc sa bičovala železnou reťazou. Všetko to obetovala Bohu za Cirkev, štát, duše v očistci, za hriešnikov. Mnoho si vystála pokušení od diabla. Napádal jej čistotu, vieru, spôsoboval duševné utrpenie a bezútešnosť. No Boh jej denne dával pocítiť svoju prítomnosť a ochranu.
Ružena veľmi často rozjímala o umučení Pána Ježiša. Umŕtvovala sa aj tak, že spávala na posteli z kusov dreva, ktoré pospájala povrazmi. Medzery vyplnila kúskami tehál a hlinených nádob tak, aby ostrými hranami trčali nahor a spôsobovali jej bolesti. Takto spávala až do konca svojho života. Spať na takom lôžku však takmer vôbec nemohla a práve nespavosť bola pre ňu jedným z najťažších umŕtvovaní. Spovedníci jej v tom viackrát chceli zabrániť, no vždy ich Boh svojím vnuknutím zastavil. Ružena dokonca prosila Boha, aby nebolo na nej vidieť, že sa tak veľmi umŕtvuje. A Boh ju vyslyšal. Jej tvár, ktorá bola poznačená tvrdým pokáním, dostala žiarivý výzor a zdravú farbu. Dokonca sa jej niektorí posmievali, že sa iba robí svätou, zaiste chodí niekam na hostiny. Po čase sa rozhodla postaviť v záhrade svojich rodičov pustovňu. S pomocou brata sa jej to podarilo. Tam potom žila v samote. Dvanásť hodín denne venovala modlitbe, desať hodín práci a dve hodiny spávala. Šila, priadla, obrábala záhradu a predajom vlastných výrobkov podporovala rodičov, ktorí medzitým upadli do núdze. Pri modlitbe mávala často extázy a videnia. Veľa sa modlievala za misijné územia a často hovorievala, že keby bola mužom, išla by na misie. Podporovala misionárov svojimi modlitbami. Modlila sa aj za to, aby do Peru prišli dominikánky. Boh jej zjavil, že sa tak stane. Naozaj, kláštor po jej smrti v Lime založili a prvá, ktorá vstúpila do tohto kláštora, bola jej matka, v tom čase už vdova. Ružena jej to aj predpovedala.
Posledné tri roky svojho života prežila Ružena u správcu financií vicekráľa dona Gonzala de la Maza a jeho manželky, ktorí ju mali radi ako svoju vlastnú dcéru a obdivovali jej život. Rok vopred predpovedala svoju smrť. Umrela 24. augusta 1617. Mala vtedy 31 rokov. Pochovali ju v kostole sv. Dominika v Lime. Po jej smrti sa na jej príhovor udialo veľa zázrakov. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Klement IX. v roku 1667. O dva roky neskôr ju vyhlásil za hlavnú patrónku Ameriky, Filipín a Západnej Indie. Pápež Klement X. ju v roku 1671 vyhlásil za svätú ako vôbec prvú z celej Ameriky. V Lime stojí na jej počesť najväčší pomník v Peru. Zasvätených jej je veľa kostolov, kláštorov, miest a dedín po celej Amerike.
Iný, dlhší životopis:
Svätá Ružena sa narodila v Lime v Peru, a to 20. apríla, v roku 1586, ako desiate dieťa svojich rodičov. Ruženka mala 12 súrodencov. Jej otec Gaspar Florez a jej matka Mária Olivia, boli obaja vysoko postavení šľachtici s nezanedbateľným bohatstvom. Emigrovali do Latinskej Ameriky dávno pred jej narodením. Samotné okolnosti narodenia Ruženky boli zázračné. Jej matka bola často v nebezpečenstve smrti, kvôli nepokojom na hraniciach, ale nikdy jej nič nehrozilo počas tehotenstva s Ruženkou. Samotná Ruženka sa narodila „zabalená“ v dvojitej placente, podobne ako krásna ružová ruža, ktorá sa pomaly rozvíja z jasne zelených listov. Bola pokrstená menom Isabela, ale toto meno jej nemalo patriť. Jej matka tri mesiace po jej narodení pochopila, že meno, ktoré vybrala pre svoju dcéru sa Bohu nepáči. Pri zvláštnej vízii, keď sa skláňala tvárou v tvár k svojej dcére, ktorá spala, uvidela nad jej kolískou vznášať sa prekrásnu ružu. Takto napomenutá, nazvala svoju dcéru menom tohto kvetu. Aj keď jej arcibiskup z Limy dal to isté meno pri jej birmovke, napriek tomu Ruženka mala zvláštny zármutok vždy keď ju takto oslovili. Nebolo to meno, ktoré dostala pri krste, a tiež sa bála, že by to mohlo slúžiť jej márnosti. Trápila sa svojím menom až kým jej Božia Matka neodovzdala Božiu vôľu. Jeden deň odišla do kostola kazateľských bratov, hodila sa k nohám Svätej Matky v ružencovej kaplnke a vylievala si zmätok, ktorý cítila. Matka Božia prijala jej žiadosť, utešila Ruženku a požiadala ju, aby prijala meno Ruža. Panna Mária jej povedala, že toto meno ruže je príjemné jej Synovi Ježišovi Kristovi a na dôkaz lásky, mala byť od tejto chvíle nazývaná Ruža svätej Márie. Jej detstvo bolo mimoriadne trpezlivé a poslušné a výrazne sa podobalo tomu, ktoré prežívala aj svätá Katarína Sienská. Je zaznamenané, že keď bola ešte dieťaťom, už dala dôkaz o tejto hrdinskej trpezlivosti v utrpení, ktoré sa čoskoro stalo pravidlom v jej živote. Niekto nedopatrením prudko zatvoril krabicu a zachytil v nej palec malej Ruženky. Namiesto toho, aby začala hlasno a žalostne kričať, ako ostatné deti, vynaložila maximálne úsilie na utajenie utrpenia, ktoré sa jej dostalo. Keď sa jej zhoršilo zranenie a ona stratila časť nechtu, chirurg bol nútený amputovať jej palec. Utrpenie a bolesť tejto operácie prešla s takou výnimočnou sladkosťou, že lekár poznamenal, že ani raz nevykríkla a dokonca ani nezmenila výraz tváre, ktorý by bol považovaný za prirodzený, dokonca aj u osoby, ktorá trpí roky. Ruženka začala s asketickým životom v neuveriteľne nízkom veku. Mala iba päť rokov, keď sa rozhodla, že sa bude každý druhý deň postiť. V šiestich rokoch si do sviatočnej korunky, ktorú nosila vo vlasoch schovala ihly, aby potlačila márnivosť. Úprimne sa desila hriechu, preto pre ňu silné odriekanie a fyzické obete boli samozrejmosťou. Jej malý brat bol nástrojom od Boha, aby ju naučil posúdiť márne veci tohto prechodného sveta. Jedného dňa sa s ňou hral, náhodou jej hodil na krásne, zvlnené vlasy množstvo bahna. Ruženka bola upravená a oblečená veľmi úhľadne a mimoriadne pekne, bola preto prirodzene hrdá na svoj vzhľad a na svojho brata sa veľmi nahnevala. Jej brat však s nečakane hlbokým hlasom, ktorý akoby pochádzal od samotného Boha povedal: „Moja drahá sestra, nehnevaj sa na mňa pre túto nehodu. Natočené vlasy dievčat sú ako pekné šnúrky, ktoré obklopujú srdcia ľudí a nešťastne ich priťahujú do večného plameňa.“ Ruženka počúvala tieto slová, ako keby ich vyslovil svätý kazateľ Boží, alebo ako slová z neba. Ponorila sa do seba, vzdala sa tohto sveta navždy, darovala sa s celou oddanosťou Bohu. Od tejto chvíle dostala dar modlitby. Deň a noc sa venovala tejto svätej konverzácii s Bohom a dokonca ani spánkom neprerušovala svoje modlitby. Počas odpočinku, keď spala, jej predstavivosť maľovala toľko živých obrazov jej Pána a Spasiteľa, s ktorými sa jej myseľ bavila, že mohla povedať, že sa nikdy neprestala modliť. Práve takto dostala od Boha výzvu, aby nasledovala cestu svätej Kataríny zo Sieny. Ponorená v Duchu Svätom zasvätila sa neodvolateľným sľubom vo veku piatich rokov svojou čistou Všemohúcemu Bohu a slávnostne sľúbila, že nikdy nebude mať žiadneho iného partnera, iba Pána samotného.
Ruženka vyrástla vo výnimočne krásne dievča. Rodičia ju preto chceli vydať za bohatého mladíka. Ona ale bola pevne rozhodnutá dať prednosť duchovnému životu. Aby zmarila svoj plánovaný sobáš, ktorého sa jej matka tvrdohlavo držala, Ruženka si ostrihala svoje krásne, dlhé vlasy, ale tiež si údajne potierala tvár korením a ruky si máčala vo vápennom liehu. Bála sa, že by jej krása mohla i ďalej vzbudzovať u druhých pokušenie. Mala zvyk, že si šúchala oči pimentom, druhom pálivej indickej papriky, po ktorej mala oči červené ako oheň a tak bolestivé, že nemohla zniesť svetlo. Matke, ktorá sa na ňu hnevala, odpovedala: „Bolo by lepšie pre mňa, drahá moja matka, byť slepá po celý môj život, než aby som bola nútená pozerať na márnivosti sveta!“ Keď bola požiadaná o manželstvo jediným synom istej najvýznamnejšej dámy z mesta, odišla do Canta, malej dediny v blízkosti jednej z najslávnejších baní v Peru a zostala tam celé štyri roky bez toho, aby opustila dom. Návrh bol veľmi príjemný pre jej matku, ktorá takto túžila zabezpečiť svoju rodinu, ale Ruženka dala svoje panenstvo Bohu a s dokonalým odmietaním myšlienky o manželstve otvorene vyhlásila, že nikdy nebude súhlasiť. Aby porazila plány nepriateľov svojej čistoty, rozhodla sa vstúpiť do rehole. Toto povolanie bolo potvrdené dvoma zázraky. Pochybovala o svojom povolaní a mala úmysel vstúpiť do kláštora Vtelenia, kde ju rehoľné sestry už očakávali. No predtým, ako sa vydala na cestu, išla sa rozlúčiť s našou požehnanou Pannou do ružencovej kaplnky, patriacemu ku kláštoru sv. Dominika. Zostala na kolenách v modlitbe dlhý čas na úpätí oltára a keď dokončila svoju modlitbu, pokúsila sa vstať, ale nemohla. Zavolala svojho brata, aby jej pomohol, no zrazu pocítila ruku, ktorá ju prudko zadržala a nikto ju nemohol odviesť z miesta. Okamžite pochopila, že ide o znamenie z neba, aby neopúšťala svätého Dominika. Dospela k rozhodnutiu, že vstúpi do tretieho rádu sv. Dominika a úplne bez problémov sa dokázala postaviť a opustiť kaplnku. Druhým zo znamení, ktoré potvrdilo jej povolanie bola samotná príroda. Na rozľahlých pláňach Limy, lieta nespočetné množstvo motýľov. Obzvlášť jeden je krásne sfarbený do čierno-biela, presne farbami rádu sv. Dominika. Jeden z týchto motýľov prilietal a neustále sa krútil okolo Ruženky. Znovu tak nasledovala kroky sv. Kataríny zo Sieny a vstupuje do tretieho rádu sv. Dominika. Dňa 10. augusta v roku 1606 sa jej konečne splnilo želanie a stala sa dominikánskou terciárkou. Mala vtedy 20 rokov. V záhrade svojho rodného domu si zriadila drevenú chyžu, v ktorej od tej doby žila a modlila sa. Takmer už neprijímala potravu a takmer nikdy nespala. Najťažšie duševné a telesné bolesti znášala s nevýslovnou trpezlivosťou. Opakovane sa jej dostávalo prejavov mystických milostí. Často sa modlievala: „Pane, rozmnož moje utrpenie, ale aj moju lásku!“ V malej izbe, ktorú s pomocou brata postavila z holých dosiek a platanového lístia, mala iba skromné, asketické lôžko, ktoré sa skladalo zo siedmych polien spojených remeňmi a medzi ne nasypala črepiny a kamienky. V tomto útočisku sa oddávala čítaniu duchovných kníh a dlhým modlitbám, ktoré jej priniesli celý rad mystických zážitkov. Vo chvíľach svojho najhlbšieho oddania sa Bohu nosila košeľu z vlásia, kovanú tŕňovú korunu a bičovala sa koženými remienkami. Takmer neprijímala potravu a spávala iba dve až tri hodiny denne, zvyšok času sa venovala práci alebo modlitbe. Jej hlboká spiritualita a extrémne pokánie vzbudzovalo u obyvateľov Limy úžas i pohoršenie. Niektorí ju považovali za bláznivú, iní ju naopak začali navštevovať. Nikdy neprestala veriť tomu, čo jej v jej víziách zveril Ježiš Kristus: bez utrpení a odriekania nie je možné dosiahnuť Božiu milosť a spasenie. Najčastejším predmetom jej rozjímaní bol Kristov kríž, ku ktorému často smeroval jej pohľad. Chodila sa starať o chorých, zúbožených a odstrkovaných. Sama fyzicky zmučená prežila dlhých pätnásť rokov duchovnej vyprahlosti a skľúčenosti. Prežívala nesmierne fyzické i duševné utrpenie uprostred mystických zážitkov. Všetko svoje trápenie obetovala za obrátenie hriešnikov. Dostalo sa jej takej sladké a vznešenej útechy, najmä zo slov samotného Pána: „Ruža môjho srdca, buď mojou Nevestou!“ a podivuhodne dôverného vzťahu s Anjelom strážnym, svätou Katarínou Sienskou a Matkou Božou. Často zostala sedem týždňov bez toho, aby vypila čo i len kvapku vody alebo inú tekutinu. A ku koncu svojho života prežila niekoľko po sebe nasledujúcich dní celkom bez jedenia alebo pitia. Jej nadprirodzená zdržanlivosť od jedla bola všeobecne známa všetkým obyvateľom Limy: všeobecne sa verilo, že prešla týždňami bez jedenia alebo pitia a že keď ju okolnosti prinútili, aby utíšila horiace teplo, ktoré ju stravovalo, pila teplú vodu, aby zmiernila potešenie zo studenej vody. Nebola dokonca spokojná ani so samotným telesným pôstom. Denne z jej tela prúdili prúdy krvi spôsobené železnými reťazami a inými nástrojmi pokánia. Po tom, ako sa stala rehoľníčkou, nebola spokojná s bežnou disciplínou. Vyrobila si dve železné reťaze, s ktorými si každú noc vyrábala strašné rany, že jej krv pokropila stenu a prúdila doprostred miestnosti. Umŕtvovala sa sedemkrát: za svoje vlastné hriechy, za duše, ktoré sa dopúšťajú hriechov, za naliehavé potreby cirkvi, za obdobie, keď bolo Peru alebo Lima ohrozované veľkým nešťastím, za duše v očistci, za tých, ktorí sa nachádzali v smrteľnej agónii a ako odškodnenie za urážky voči Bohu.
Keď jej spovedník, rozrušený nad množstvom umŕtvení nariadil, aby prestala používať železné reťaze, omotala si ich do troch radov a nosila ich na tele. Reťaz zamkla na visiaci zámok a kľúč hodila do rohu, kde ho nikto nenašiel. Reťaz jej však veľmi skoro prešla cez kožu a zaryla sa tak hlboko pod mäso, že jej rany ostali viditeľné až do smrti. V jednu noc cítila od bolesti strašnú agóniu, až omdlela a bola takmer na pokraji smrti. Marianna, pomocníčka, ktorá sa prebudila na jej výkriky, jej rýchlo utekala na pomoc. Rose bola teraz nútená povedať pravdu a poprosila ju, aby jej pomohla reťaz sňať skôr ako by matka prišla do miestnosti. Mariana však nemohla zlomiť visiaci zámok. Utekala teda do záhrady, aby našla kameň a nejako ju prelomiť. Zatiaľ čo bola preč, Rose dostala strach, že matka vojde do miestnosti. Začala sa modliť. Keď Mariana vstúpila s kameňom do miestnosti, videla už len visiaci zámok oddelený od článkov reťaze! Ruženke sa podarilo všetko bez veľkej bolesti a veľkej straty krvi. Jej rany sa skoro vyliečili, no reťaz si natiahla znova. Ale akonáhle sa začala vrezávať do jej tela, spovedník jej nariadil, aby mu ju poslala. Poslúchla, ale utrpela pritom rovnakú bolesť a stratu krvi ako predtým. Po jej smrti uchovávala Mária z Usategui niekoľko ohniviek tejto krvavej reťaze, ktoré vydávali takú sladkú vôňu, že všetci ju uznali za nadprirodzenú. Okrem tejto reťaze nosila najťažšiu vlásočnicu plnú ihiel. Bičovala sa žihľavami a tŕňmi, čím sa na jej tele vytvorilo množstvo rán a pľuzgierov. Neúnavná v túžbe po bolesti sa rozhodla presnejšie kopírovať svojho Pána a Spasiteľa, ktorého korunovali tŕním. Keď bola veľmi mladá, vyrobila si cínovú korunu s malými ostrými špicatými klinčekmi. Nosila ju niekoľko rokov nevinného života. Neskôr si vyrobila korunu zo strieborných plátkov širokú ako tri prsty, do ktorej umiestnila 3 rady ostrých hrotov, ktoré predstavovali 33 rokov života Ježiša na zemi. Vlasy si ostrihala, aby sa hroty lepšie vryli do hlavy. Korunu nosila pod habitom takým spôsobom, aby jej aj najmenší pohyb tela spôsobil, že tieto železné tŕne jej zrania telo na 99 miestach. Každý piatok si priväzovala túto korunu pevnejšie nižšie na čelo, až kým na mnohých miestach neprepichla chrupavky uší. Od svojho detstva vymýšľala veľa spôsobov, ako si spraviť posteľ tvrdšou, až kým ju matka neprinútila spávať s ňou. Dokonca aj vtedy pokračovala v pokore a poslušnosti. Hneď ako matka zaspala, zhrnula perie zo strany postele, na ktorej ležala, aby ležala na drevenej konštrukcii a pod hlavu si položila kameň. Po dlhom čase jej matka, hoci v nespokojnosti, dovolila spať tak, ako sa jej páčilo. Potom si urobila posteľ vo forme truhlice a naplnila ju hrubými kameňmi rôznych veľkostí. Posteľ sa jej však zdala byť príliš mäkká, preto pridala tri zväzky dreva a priestor zaplnila tristo kusmi rozbitých dlaždíc, ktoré boli umiestnené tak, aby sa telo zranilo a potrhalo. V tomto strašnom kríži sa nikdy nechvela ani netriasla, zatiaľ čo krv akoby zmrzla vo jej žilách. Pri týchto príležitostiach sa jej Ježiš Kristus často zjavoval, aby ju utíšil a hovoril sladkou a milostivou rečou: „Pamätaj si, moje dieťa, že kríž, na ktorom som zomrel kvôli tebe, bol ťažší, užší a bolestivejší ako to, na čom ležíš. Premýšľajte o žlči, ktorú som vypil kvôli vám, a pamätajte na klince, ktoré prerazili moje ruky a nohy. Až potom budeš cítiť útechu v strašných bolestiach, ktoré prežívaš na svojej posteli.“ Aby mohla žiť úplne oddelene od mužov, často sa zdržiavala iba v malej pustovni v záhrade svojho otca, kde zažila mnohé vízie a zázraky. Medzi inými sa jej raz zjavil Ježiš Kristus a vzal si ju za svojho nevestu za prítomnosti Najsvätejšej Panny a povedal jej: „Ruža môjho srdca, beriem si ťa za svoju nevestu.“ Prostredníctvom duchovnej modlitby, v ktorej sa cvičila v najhlbšej láske k Bohu, dosiahla najbližšie a najintímnejšie spojenie s Ním a nikdy nebola mimo Jeho svätú prítomnosť. Samotné vtáky cítili vplyv jej svätosti a pripojili sa k jej oddanosti. Jedného dňa, keď bola chorá, priletel malý vtáčik a posadil sa vedľa okna jej izby a začal spievať, čo ju natoľko uchvátilo, že úprimne uvažovala nad Božou dobrotou, ktorá dala tomuto vtáčikovi tak sladké noty, aby spieval Bohu chvály. To ju uviedlo do extázy, v ktorej zotrvala od deviatej ráno až do večera. V roku jej smrti, iný vtáčik, ktorého spev znel najkrajšie, sedel počas celého pôstneho obdobia pred jej izbou. Hneď ako vyšlo slnko, požehnaná Ružena mu prikázala, aby zanôtil na chválu Boha. On ju poslúchol a pozdvihol svoj hlas, zaspieval všetkou svojou silou, až kým táto Kristova slúžka, ktorá nechcela zostať pozadu, ponúkla Bohu chválospev a požehnanie. Začala veľmi sladko spievať na jeho slávu hymny. Keď skončila, tento malý chór začal znova, a tak spolu zložili zbor, v ktorom spolu spievali striedavo chvály Bohu. O šiestej hodine ho prepustila až do nasledujúceho dňa. Vždy priletel v presnom čase. Naša svätá milovala Ježiša Krista a Jeho Najsvätejšiu Matku, Pannu Máriu, svätú Katarínu zo Sieny a svojho anjela takou horlivou láskou, že ju odmenili. Často ju navštevovali a hovorili s ňou v priateľskom tóne. Naučili ju, ako získať víťazstvo nad zlými duchmi, ktorí sa jej objavili a pokúšali ju k hriechu, zjavovali sa jej vo zvláštnych zjaveniach. Takto sa dozvedela, že má zomrieť v deň svätého Bartolomeja. Nevedela, že po dosiahnutí 31. roku života zomrie, ba nevedela ani to, že v posledných chvíľach života bude musieť znášať neuveriteľné trápenia. Prvého augusta vošla do svojej izby v noci v perfektnom zdraví. Ale o polnoci ju bolo počuť žalostne plakať a manželka Dona Gonzaleza, do domu ktorého sa nasťahovala pred svojou chorobou, ju našla napoly mŕtvu na zemi, studenú, bez pulzu, bez pohybu, pričom sotva dýchala. Lekári ju prišli navštíviť v tomto stave a spolu so svojím spovedníkom, ktorý sa obával, že jej pokora jej bráni v tom, aby objasnila povahu a rozsah utrpenia, jej prikázal na základe poslušnosti, aby opísala lekárom svoje pocity a bolesti, ako najlepšie vie. „Zdá sa mi,“ povedala, „akoby ohnivá guľa vrazila do mojich spánkov, zostúpila do nôh a prešla cez môj ľavý bok po pravej strane v neznesiteľnej horúčosti – ako keby moje srdce bolo roztrhané horiacou dýkou. Neviditeľná ruka, ktorá ju drží, ma ňou niekedy prepichne od hlavy k nohám a potom sa prechádza zo strany na stranu a vyryje podobu kríža na mojom tele s týmto nástrojom, ktorý ma páli najhorúcejším ohňom. Mám pocit, ako by mi niekto roztrhol črevá s horiacimi kliešťami a moja hlava mi horí, akoby na nej bolo žeravé uhlie vzaté z horiacej pece. V skutočnosti verím, že keď zomriem, moje kosti nájdu spálené na popol a dreň vysušená účinkom horiaceho tepla, ktoré som vydržala.“ Všetci prítomní pripustili, že tieto utrpenia boli zázračné a Ružena im povedala, že majú pravdu, a sú preto aby ich pochopili; Pretože všetky prišli len od Boha a poslané boli ako osobitná priazeň, aby sa mohla viac pripodobniť jej Pánovi a Majstrovi. Hoci si toľko vytrpela, prosila svojho Božského ženícha, aby nezmierňoval jej bolesti. Naopak prosila Ho s celým svojím srdcom, aby ich zintenzívnil, aby ju prísne potrestal za zločiny, o ktorých sa domnievala, že predstavujú hriech v očiach Božieho majestátu. Milosrdný Boh mal súcit s Jeho služobníčkou a jej slzami a stonaním bol pohnutý. Jej myseľ udržiaval zdravú až do posledného dychu uprostred depresií, ktoré jej horúčka vnútorných orgánov posielala do mozgu a ktoré spôsobovali časté delíriá. Ďalšiu láskavosť, ktorú jej dožičil bola jej schopnosť vypovedať všetky svoje myšlienky o svojich pocitoch, hoci veľmi trpela. Počas svojich posledných dní ju často ju videli akoby bez zmyslov alebo v extáze, v ktorej jej duša zrejme opúšťala telo, aby sa viac zjednotila s Bohom. Napriek tomu, že trpela extrémnym smädom, neokúsila ani kvapku vody, aby ho utíšila. Podľa príkladu jej ženícha, požiadala len o žlč a ocot, aby si tak zvýšila utrpenie. Počas svojej choroby zvyčajne vyznávala svoje hriechy každý deň. A aby sa lepšie pripravila na smrť, vykonala si generálnu spoveď z celého svojho života s takými známkami hlbokého rozhorčenia, že jej žiaľ a náreky boli počuť v priľahlých izbách. Tretí deň dostala sväté viatikum a posledné pomazanie. Keď jej priniesli Najsvätejšiu sviatosť, zmenila farbu. Jej tvár sa rozžiarila a zapálila a uprostred radosti, ktorá ju naplnila, padla do extázy. Po prijatí tohto chleba anjelov zostala nehybná a úplne spočinutá v Bohu. Všemohúci Boh jej zjavil, že jej duša po odchode z tela okamžite prejde do neba a nemusí trpieť bolesti očistca. Často sa nechávala počuť, že je kresťanom a chce žiť vo viere Cirkvi a že je dcérou veľkého svätého Dominika. Na dôkaz toho bozkávala s úctou škapuliar a v chorobe ho mala vždy na sebe. Aby napodobňovala lásku Syna Božieho, modlila sa celým svojím srdcom za tých, ktorí ju urazili slovom alebo skutkom, a prosila, aby ich naplnil svojimi milosťami a ukázal im to isté milosrdenstvo, ktoré zažívala ona sama. Držala v ruke svätý kríž, nemohla sa upokojiť bez toho, aby ho pobozkala, a jemne pritom opakovala: „Otče, odpusť im.“ Prosila o milosť pre všetkých sluhov v dome so slzami v očiach. Donovi Gonzálezovi povedala o sebe, že bude čoskoro oslobodený od tohto nešťastného hriešnika (myslela samú seba), ktorý spôsobil toľko nepokoja a problémov celej svojej rodine. Všetko sa premietlo do sĺz v hlbokej pokore tejto nevesty Ježiša Krista. O polnoci svojej smrti začula tajomný hluk, ktorý jej oznámil príchod Pána. Prijala ho s radosťou a požiadala svojho brata, aby odstránila opierku spod jej hlavy a namiesto toho umiestnil kus dreva. Ako keby čakala, že aj tieto kusy dreva zomrú na kríži. Dvakrát povedala: „Ježišu, buď so mnou, Ježišu, buď so mnou!“ A hneď potom jej čistá duša opustila jej smrteľné telo a vzlietla do Božieho lona, aby získala nebeské dedičstvo pripravené pre ňu od večnosti. Zomrela 24. augusta na sviatok svätého Bartolomeja v roku 1617 vo veku 31 rokov a päť mesiacov.
Ružena Limská
Svätá Ružena Limská alebo tiež Ružená z Limy ( 20. apríla 1586 , Lima – 24. augusta 1617 , Lima) bola prvá kanonizovaná-svätorečená osoba na juhoamerickom kontinente a stala sa tak jeho hlavnou patrónkou. Bola známa svojou starostlivosťou a starostlivosťou o peruánskych Indiánov , ktorí v tom čase žili na okraji spoločnosti. Keď roku 1617 zomrela, davy ľudí natoľko chceli naposledy uvidieť jej pozostatky a uctiť si jej pamiatku, že pohreb musel byť niekoľkokrát odložený.
Život
Pôvod
Pôvodným menom Isabela de Flores y del Oliva, sa narodila 20. apríla 1586 v Lime , v hlavnom meste vtedajšieho španielskeho miestokráľovstva Peru. Jej rodičia, otec Gaspar del Flores a matka Maria del Oliva boli šľachtici španielskeho pôvodu, do Južnej Ameriky emigrovali dávno pred jej narodením. Isabela bola desiata z trinástich detí a už ako malé dievčatko silne inklinovala ku kresťanskej viere. Jej indiánska pestúnka jej hovorila Rosa (Ružena) – podľa starej indiánskej tradície dievčatá dostávali mená podľa kvetov, aby sa zdôraznila ich krása. Iné zdroje zase hovoria o legende, v ktorej meno Ružena dostala po zjavení ruže nad jej kolískou. Nech už to bolo akokoľvek, keď ju potom v jedenástich rokoch biskup Toribio ( sv. Turibius) birmoval, zvolila si práve toto druhé meno. Vrelý vzťah s pestúnkou potom bol jedným z dôvodov, prečo svoju snahu pomáhať druhým sústredila práve na indiánske obyvateľstvo.
Mladosť
Ružená začala s asketickým životom v neuveriteľne nízkom veku. Bolo jej iba päť rokov, keď sa rozhodla, že sa bude každý druhý deň postiť. V šiestich rokoch si do sviatočnej korunky schovala ihly, aby potlačila márnivosť. Úprimne sa desila hriechu, preto pre ňu silné odriekanie a fyzické obete boli samozrejmosťou. Neobyčajné sebaovládanie preukázala aj pri amputácii prsta, ktorý si rozdrvila; v priebehu bolestivého zákroku vraj nevydala ani hlásku. Keď jej rodina schudobnela následkom nevydarených špekulácií s tamojšími baňami, začala tvrdo pracovať, aby mohla svojich blízkych finančne podporovať. Šila, predávala po domoch svoje výšivky a taktiež pestovala kvety, ktoré potom predávala na trhu. Vďaka tomu sa tiež stala patrónkou kvetinárov a záhradníkov.
Ružená vyrástla vo výnimočne krásne dievča, rodičia ju preto chceli vydať za bohatého mladíka. Ona ale bola rozhodnutá dať prednosť duchovnému životu. Aby zmarila svoj plánovaný sobáš, nielen že si ostrihala svoje krásne dlhé vlasy, ale tiež si údajne trela tvár čiernym korením a ruky si máčala vo vápennom lúhu. Bála sa, že by jej krása mohla aj ďalej vzbudzovať pri druhých pokušeniach. Rodina, obzvlášť matka, s jej rozhodnutím stať sa rehoľníčkou najprv nesúhlasila, dokonca ju za jej presvedčenie a silné odopieranie kárala.
Duchovný život
V dvadsiatich rokoch sa jej splnil sen – dňa 10. augusta 1606 vstúpila do tretieho rádu sv. Dominika. Jej vzorom sa stala Katarína Sienská , ktorej texty ju očarili a stali sa pre ňu vzorom kontemplatívnej mystiky. Pretože milovala samotu, vyprosila si u rodičov súhlas vytvoriť si pre svoje rozjímanie pustovňu zo starého altánku v odľahlom kúte záhrady. V drobnej chyži, ktorú s pomocou brata postavila z dosiek a platanového lístia, mala iba prosté asketické lôžko, skladajúce sa zo siedmich polien spojených remeňmi. Medzi ne nasypala črepy a kamienky.
V tomto útočisku sa potom oddávalo čítaniu duchovných kníh a dlhým modlitbám, ktoré ju privodili celý rad mystických zážitkov. Vo chvíľach svojho najhlbšieho oddania sa Bohu nosila žínenú košeľu kajúcnic, kovanú tŕňovú korunu a bičovala sa koženými remienkami. Tiež takmer neprijímala potravu a údajne spala len dve až tri hodiny denne, zvyšok času sa venovala práci alebo modlitbe . Jej hlboká spiritualita a extrémne pokánie vzbudzovalo u obyvateľov Limy úžas aj pohoršenie. Niektorí ju považovali za bláznivú, iní ju naopak začali navštevovať.
Počas rokov sa povesti o jej odriekaní a extáziách medzi ľuďmi natoľko rozšírili, že sa niektoré jej vízie stali predmetom cirkevného vyšetrovania. Hoci ju mnoho ľudí za jej spôsob života kritizovalo alebo dokonca odsudzovalo, ona sama nikdy neprestala veriť tomu, čo jej v jej víziách oznámil Ježiš Kristus : bez utrpenia a odriekania nie je možné dosiahnuť Božiu milosť a spasenie.
Okrem modlitby a pokánia zasvätila aj svoj život oddanej starostlivosti o chudobných a chorých, predovšetkým o otrokov a pôvodných obyvateľov. Cítila totiž nutnosť nejako vykúpiť hrozné činy, ktoré na domorodcoch vykonali španielski kolonizátori. Keďže sa ako žena nemohla vydať na misiu priamo medzi indiánmi, musela svoje snaženie sústrediť na mesto Lima a jeho okolie. V dome po svojom otcovi začala prijímať opustené deti a starých ľudí, takmer výhradne indiánskeho pôvodu. Stále si privyrábala šitím, vyšívaním a pestovaním kvetov. Následný výťažok zo svojich výrobkov potom vždy venovala tým najpotrebnejším.
Ďalšou významnou činnosťou bola tiež snaha založiť prvý kláštor pre kontemplatívny rád v Južnej Amerike . Ešte za svojho života sama vybrala miesto, navrhla podobu budov aj zohnala peniaze. Kláštor prijal prvé rehoľníčky šesť rokov po jej smrti. Okolo cely, v ktorej zomrela, vznikol druhý ženský kláštor.
Záver života a smrť
Roku 1614 začalo jej telo následkom neustáleho odriekania slabnúť. Ruženinu matku stav dcéry natoľko znepokojil, že ju presvedčila, aby opustila svoju záhradnú chyžu a presťahovala sa do domu rodinných priateľov – donny Márie de Ezategui a jej manžela dona Gonzala de la Maza, ktorý bol v Lime vládnym úradníkom (iné zdroje tvrdia, že sa o ňu starali manželia z rodiny Gundisalviovcov). Tam, stále zahĺbaná do svojho duchovného sveta a radu ďalších mystických zážitkov, prežila posledné tri roky svojho života.
Zomrela v tridsiatich troch rokoch 24. augusta 1617 po dlhej chorobe. Niektoré zdroje hovoria o tom, že sa pri staraní o chorých nakazila tuberkulózou , iné, že jej zdravotné problémy boli skôr psychosomatického rázu, navyše znásobené vyčerpaním zo silného odopierania. Bola pochovaná v Lime v dominikánskom kostole Santo Domingo v kaplnke sv. Kataríny Sienskej , ktorú vždy považovala za svoj veľký vzor. Pri jej hrobe sa potom diali zázraky.
Kult
Kanonizácia
Krátko po jej smrti vyšiel jej životopis „Vita di Rosa di santa Maria“, ktorý bol dominikánskym poriadkom odoslaný do Ríma s prosbou o začatí kanonizačného procesu . Keďže bola Ružená uctievaná nielen v Južnej Amerike , ale aj v Európe , rovnaká požiadavka prišla v tom istom čase aj zo španielskeho dvora budúceho kráľa Karola II. a kráľovnej matky Mariany . Konanie sa začalo za pápeža Alexandra VII. Roku 1634.
Blahorečená bola roku 1668 pápežom Klementom IX. a kanonizáciu zavŕšil pápež Klement X. , ktorý Ruženu vyhlásil roku 1671 za svätú. Sviatok bol stanovený na 23. augusta. V breviári bola nazvaná „prvým kvetom svätosti v Južnej Amerike“. Dnes je jej telo uctievané v dominikánskej bazilike Santo Rosario v Lime .
Sv. Ružená z Limy sa vďaka svojmu menu a pestovaniu kvetov stala patrónkou záhradníkov, kvetinárov a obchodníkov s kvetinami. Ako prvá svätica juhoamerického kontinentu je samozrejme tiež ochrankyňou týchto končín, najmä Peru a jeho hlavného mesta Limy , odkiaľ Ružena pochádzala. Často je však uctievaná aj v Indii alebo na Filipínach . Je pomocníčkou pri zraneniach, pri pôrodoch a proti vyrážke, ľudia sa na ňu obracia pri rodinných sporoch.
Zobrazovanie a atribúty
Už krátko po smrti Ruženy začalo vznikať nepreberné množstvo jej obrazov. Takmer vždy býva vyobrazená ako mladá žena v rádovom rúchu - terciárka dominikánskeho rádu , s vencom ruží na hlave as dieťaťom Ježišom. Často tiež drží kyticu ruží v náručí. Niekedy máva pri nohách mesto Limu , ktoré mala zachrániť pred zemetrasením. K jej ďalším atribútom patrí slávik, zajac či kotva.
Svätá
Ružená Limská
rehoľníčka
Narodenie
20. apríl 1586
Lima , Peru
Úmrtie
24. augusta 1617 (vo veku 31 rokov)
Lima , Peru
Príčina úmrtia
tuberkulóza
Sviatok
23. augusta , 30. augusta (niektoré latinskoamerické krajiny)
Rodičia
Gaspar Flores
Miesto pochovania
Bazilika a Convent of Santo Domingo
Rád
Tretí poriadok svätého Dominika
Vyznanie
kresťanstvo
Blahorečená
15. apríla 1667 alebo 1668 pápežom Klementom IX.
Zvätorečená
2. apríla 1671 pápežom Klementom X.
Uctievaná cirkvami
rímskokatolícka cirkev a cirkvi v jej spoločenstve
Atribúty
rúcho dominikánky , slávik , zajac , ruža , kotva , Ježiš ako dieťa
Patrónkou
Peru , Lima , Južná Amerika , Západná India , Latinská Amerika , India , Filipíny , záhradníci , kvetinári ; ochrankyňa pri pôrodoch, pred zraneniami a vyrážkou, príhovorkyňa v dobe rodinných sporov
Svätá Ružena z Limy
Admin
augusta 22, 2019 6 minute read
0
Svätá Ružena Limská (1586–1617) patrí k tým svätým, ktorí boli už v detstve obdarovaní výnimočnými mystickými milosťami. Ružena žila utiahnuto ako pustovníčka v malej chatke v záhrade rodičovského domu a svojimi modlitbami a zmiernym utrpením pomáhala mnohým ľuďom, ktorí ju prosili o radu. K jej blízkym priateľom patrili sv. biskup Turíbius, sv. Martin de Porres a sv. František Solano.
Svätá Ružena, ktorá je dnes patrónkou celej Ameriky, Filipín a Západnej Indie, „zdedila“ po svojej matke veľký strach z tmy. Keďže ale veľmi milovala modlitbu v ústraní, premohla sa a aj v noci sama v záhrade meditovala.
Jedného večera videla, ako ju rodičia hľadajú, a tak im išla naproti. Pritom si pomyslela: „Moja matka kráča tmavou záhradou bez strachu, a to len preto, že je s ňou môj otec. Má k nemu, smrteľnému človeku, takú veľkú dôveru, že v jeho prítomnosti zabúda na každé nebezpečenstvo. A ja sa mám obávať temnoty noci, keď je so mnou stále môj nebeský Ženích? Hoci nie je po mojom boku, ale zato je dokonca v mojom srdci.“ V tomto okamihu Pán oslobodil malú Ruženu od všetkého strachu a obáv a naplnil ju takou hlbokou dôverou v jeho ochraňujúcu prítomnosť, že ju už nikdy viac nič nenaľakalo.
Narodila sa 20. 4. 1586 v Lime v Peru. Rodičia mali 11 detí a stále viac sa približovali k chudine, hoci pochádzali zo španielskej šľachty. Isabela de Flores y del Oliva, tak bola dnešná svätica zapísaná pri svätom krste. Už v útlom detstve bola pre pôvab premenovaná na Rosu (Ruženu) a tým menom bola aj v 11 rokoch birmovaná.
Lima, hlavné mesto španielskych kolónií, bola založená dobyvateľmi v roku 1553, aby sa stala sídlom španielskeho miestokráľa. Obyvatelia svetadielu, objaveného Krištofom Kolumbom, boli zranení koristníckym konaním kolonizátorov, ktorí tak sťažili prijatie kresťanstva. Prvými hlásateľmi evanjelia sa tam stali benediktíni a potom dominikáni.
Rast kresťanského života napojeného na Krista predpokladá i duchovnú hĺbku. Avšak obyvateľom tohto územia je oddávna vlastná vonkajšia okázalosť, najmä v náboženských prejavoch. Preto miestna mystická svätica, ktorá viedla život veľmi tvrdého skrytého pokánia na zmier za zločiny Španielov, má mimoriadny význam.
Ružena vraj túžila byť vonnou ružou pre Krista a preto sa mu chcela od detstva pripodobniť prinášaním utrpenia obetovaného za hriešnikov, najmä za svojich spoluobčanov.
Prijímala bolesti, ktoré na ňu doľahli a z lásky sa zriekala niektorých vecí, postila sa. Ako rástla v modlitbe, tak rástla aj jej túžba po prinášaní obetí a utrpenie začala vyhľadávať. Jej asketické činy sa nepáčili mamičke ani spovedníkovi. Ak jej ten neskôr zakázal bičovať sa retiazkami, urobila si z nich okolo tela bolestivý opasok v láskyplnej túžbe po sebaobetovaní a neustálom pripomínaní si Kristových bolestí.
Ľuďom sveta so sklonom k užívaniu si čo možno najlepšieho, je správanie asketických svätcov úplne nepochopiteľné. Ale tí svätci, "blázni pre Krista", spolu s ním zachraňovali ľudstvo pre večnosť.
Ruženkin deň obsahoval 10 hodín práce, nie menej hodín sústredenej modlitby a len dve hodiny spánku.
Aby bolo na potreby súrodencov, pestovala v záhrade kvety, s ktorými už ako malá chodila na trh. Neskôr do noci pracovala aj ako krajčírka. Keď sa začal o jej priazeň uchádzať bohatý mladík, s ktorým by ju matka chcela vídať, poškodila si tvár kôrou a korením.
Milovala samotu a preto si vyprosila na matke dovolenie postaviť si pustovňu v odľahlom kúte záhrady. S budovaním z dosák a zastrešením z platanových listov jej pomáhal brat. Jej asketickým lôžkom bolo sedem polien spojených remeňmi, medzi ktoré nasypala črepy s kamienkami. Na tele tiež nosievala srstenú halenu s ostňami dovnútra a na hlavu si dávala tŕnistý veniec. Najčastejším predmetom jej rozjímania bol Kristov kríž, ku ktorému jej pohľad často smeroval.
V 20 rokoch sa stala členkou tretieho rádu svätého Dominika a usilovala o väčší rast zbožnosti i lásky k blížnym. Neustále si pripomínala Božie tajomstvo. Chodila sa starať o chorých, zúbožených a odstrkovaných. Sama fyzicky zmučená, prežila aj veľmi dlhé obdobie duševnej vyprahnutosti a skľúčenosti.
Z jej modlitieb je najznámejší vzdych: "Pane, rozmnož moje bolesti, ale zároveň aj moju lásku!" Za pripomenutie stoja aj slová z jej listu, v ktorom píše, že "Pán a Spasiteľ s neporovnateľnou vznešenosťou povedal: Nech všetci vedia, že po súžení nasleduje milosť; nech poznajú, že bez bremena utrpenia nemožno dôjsť vrchole milosti." A potom dodáva, že cítila silu, pod ktorej vplyvom chcela volať na všetkých ľudí v ulici: "Počujte ľudia, počujte národy! Z Kristovho poverenia a jeho slovami vám pripomínam: Musíme hromadiť námahy na námahy, ak máme dosiahnuť dôverné účasti na Božom živote, slávy Božích detí a dokonalého šťastia duše. "
Inde táto dobyvateľka Božích milostí volá: "Kiež by smrteľníci spoznali, čo znamená Božia milosť, aká je krásna, vznešená a drahocenná, koľko v sebe ukrýva pokladov, radostí a slastí! - Miesto šťastia vo svete, by všetci vyhľadávali ťažkosti, choroby a muky, aby dosiahli neoceniteľného pokladu milosti. On je konečným ziskom a ovocím ochoty trpieť. Nikto by nenariekal na kríž a námahy, ktoré by naň doľahli, keby poznal váhy, na ktorých boli vopred vážené."
Ružena prežila posledné tri roky u manželov Gundislaviových. Chorá tuberkulózou zomrela v 31 rokoch. Snáď celé mesto Lima sa zúčastnilo na jej pohrebe, po ktorom bola uložená v kostole svätého Dominika do kaplnky svätej Kataríny Sienskej, v ktorej za života videla svoj vzor.
Blahorečená bola v r.1668 pápežom Klementom IX. a svätorečená jeho nástupcom Klementom X. v roku 1672. Stala sa prvou sväticou v Amerike. Je patrónkou nielen Peru, ale aj celej Ameriky, Filipín a Západnej Indie.
Pán a Spasiteľ pozdvihol hlas a s neporovnateľnou velebnosťou povedal: „Všetci by mali vedieť, že po súžení nasleduje milosť, mali by poznať, že bez bremena utrpenia nemožno dosiahnuť vrchol milosti, mali by pochopiť, že miera duchovných darov sa zväčšuje úmerne rastu ťažkostí. Nech si ľudia dávajú pozor, aby sa nepomýlili a nedali sa oklamať. Toto sú jediné pravé schody do raja a bez kríža nemožno nájsť cestu, ktorou by sa dalo vystúpiť do neba.“
Keď som počula tieto slová, zmocnila sa ma silná túžba ísť doprostred námestia a volať veľkým hlasom na všetkých ľudí každého veku, pohlavia a postavenia: „Počúvajte, ľudia, počúvajte, národy. Z Kristovho poverenia slovami, ktoré vyšli z jeho úst, vás napomínam: Milosť nedosiahneme, ak nebudeme znášať utrpenia. Musíme teda k námahe pridať námahu, aby sme dosiahli čo najúplnejšiu účasť na božskej prirodzenosti, slávu Božích detí a dokonalé šťastie duše.“
Ten istý podnet ma silno pobádal ohlasovať krásu Božej milosti; zvieral ma úzkosťou a vyvolával pot a vzdychanie. Zdalo sa mi, že už nemožno dušu udržať v žalári tela a že rozlomí putá, aby slobodná a sama mohla ísť pohyblivejšie celým svetom a volať: „Kiežby smrteľníci spoznali, aká veľká vec je Božia milosť, aká je krásna, aká vznešená a drahocenná! Koľko v sebe skrýva bohatstva, koľko pokladov, koľko radostí a slastí! Určite by vynaložili všetku usilovnosť a vynaliezavosť, aby si získali tresty a útrapy. Všetci po celom svete by vyhľadávali radšej ťažkosti, choroby a muky ako šťastie, aby získali neoceniteľný poklad milosti. To je výťažok a najväčší zisk trpezlivosti. Nikto by nenariekal nad krížom ani nad útrapami, s ktorými sa môže stretnúť, keby poznal váhy, na ktorých sa vážia a rozdeľujú ľuďom.“
Zo Spisov svätej panny Ruženy Limskej
(Ad medicum Castillo: edit. L. Getino, La Patrona de América, Madrid 1928, pp. 54-55)
23. augusta
SV. RUŽENA LIMSKÁ
(1586-1617)
Zo zemepisu vieme, že mesto Lima, z ktorého pochádzala naša svätica, je hlavným mestom juhoamerického štátu Peru. V 16. storočí bolo sídlom španielskeho miestokráľa, a tým aj hlavným mestom španielskych kolónií v Južnej Amerike.
Na rozdiel od dŕžav iných koloniálnych mocností, v španielskych kolóniách Latinskej Ameriky mala Cirkev hneď od počiatku väčšie možnosti organizovať sa a pôsobiť na súkromný i verejný život . V niektorých prípadoch sa jej dokonca podarilo účinne ochrániť domorodcov pred koristníckou svojvôľou kolonizátorov, ako to bolo napr. v kampani vedenej dominikánom Bartolomejom de las Casas a v jezuitských redukciách, kam nesmeli kolonizátori vkročiť.
Živá prítomnosť Cirkvi v Latinskej Amerike sa prejavila aj jej vnútorným rastom. Kto pozná pomery v tejto oblasti, vie, že tamojší ľudia, či už sú to potomkovia Španielov, Indiáni alebo miešanci, prejavujú veľkú náklonnosť k vonkajším, zvlášť hromadným prejavom nábožnosti. No pre duchovnú hĺbku a zvlášť pre osobnú disciplínu, ktorú vyžaduje kresťanský život, majú už menej porozumenia. To je jedna z príčin nedostatku duchovných povolaní a nedostatku domácich kandidátov svätosti.
Tým väčšmi prekvapuje, že v 2. pol. 16. a začiatkom 17. storočia žilo v tejto oblasti, a osobitne v Peru, niekoľko mužov a žien, ktorých Cirkev uctievala ako svätých. Je síce pravda, že niektorí prišli z Európy, ako napr. svätý arcipastier Turibius de Mogrovejo (sviatok 23. marca), ale iní sa narodili až na horúcejjuhoamerickej pôde. A medzi nimi je na prvom mieste sv. Ružena Limská.
Narodila sa v Lime 20. apríla 1586. Pri krste dostala meno Izabela (Isabella). Meno Rosa (doslovne "ruža") - Ružena jej dala indiánska slúžka pre jej krásu a toto meno jej aj ostalo.
Ružena v mnohom pripomínala taliansku sväticu Katarínu Sienskú, ktorú nasledovala aj pri voľbe životného stavu. Podobne ako Katarína aj Ružena prejavovala už od detských rokov hlbokú nábožnosť a veľkodušne spolupracovala s riadnymi i mimoriadnymi Božími milosťami. no jej boj o život zasvätený Bohu bol azda ešte ťažší. Ružena bola mimoriadne pekná, a preto rodičia pokladali za samozrejmé, že sa dobre vydá. Pytači nechýbali, ale Ružena sa nechcela vydať. Aby odpudila záujemcov, jemnú pokožku na tvári si rozodierala štipľavým korením, a tak si okrem bolesti spôsobila aj rany a tmavé, nepekné škvrny. Podobne si doráňala i ruky. Často as postila, v noci sa modlievala, bičovala sa a okolo tela nosila pichľavý kajúci pás. Tieto kajúcnosti jej zazlievali nielen rodičia, ale aj niektorí duchovní, ktorým sa nepáčila asketická horlivosť, s akou útla deva prevýšila aj mníchov žijúcich v kláštore.
Ružena bojovala o svoje ideály mnoho rokov. No pritom mala svojich rodičov veľmi rada. Keď upadli do biedy, usilovala sa im čo najviac pomôcť: cez deň pracovala v záhradke a predávala kvety, kým v noci zasa šila. Keď ochoreli, Ružena ich obetavo a s láskou ošetrovala. Jej lásku pocítili aj mnohé opustené siroty, ktorým sa obetavá dievčina usilovala uľahčiť ich osud.
Hlavná Ruženina životná túžba bola - celkom sa zasvätiť Bohu. Keď nemohla priamo vstúpiť do kláštora, ako 20-ročná požiadala o prijatie do Tretieho rádu sv. Dominika. Limskí dominikáni vyhoveli jej žiadosti. Ako členka Tretieho rádu Ružena ešte zväčšila svoju hlbokú nábožnosť a skutky pokánia. Boh ju obdaril mimoriadnymi mystickými stavmi, medzi ktoré patrili časté extázy, najmä okolo piatku, keď si zvlášť pripomínala utrpenie Pána Ježiša. S týmto utrpením spájala aj svoje ťažké telesné a duševné bolesti, ktoré sa vystupňovali najmä v posledných rokoch jej života. Ružena ich veľkodušne prijímala a obetovala ich za obrátenie svojich spolurodákov.
Posledné tri roky života bývala Ružena u istej nábožnej manželskej dvojice, ktorá ju prijala ako dcéru. Zomrela vo veku 31 rokov 24. augusta 1617.
Jej pohreb sa podobal triumfálnemu sprievodu, na ktorom sa zúčastnilo celé mesto Lima. Telesné pozostatky mimoriadnej devy uložili v kostole sv. Dominika, v kaplnke sv. Kataríny Sienskej. Pápež Klement IX. vyhlásil Ruženu roku 1668 za blahoslavenú a jeho nástupca Klement X. roku 1672 za svätú.
Svätá Ružena Limská sa tak stala prvou sväticou Nového sveta. Doteraz sa uctieva ako nebeská ochrankyňa celej Ameriky, ale osobitne ako patrónka Peru a mesta Limy.
Svätá Ružena Limská
Ružena Limská, panna, mystička
Svätá
Sviatok: 23. august
* 20. apríl 1586 Lima, Peru
† 24. august 1617 tamtiež
Význam mena: ruža Atribúty: veniec ruží alebo kytica ruží
Sv. Ružena sa narodila 20. apríla 1586 v Lime (hlavné mesto Peru v Južnej Amerike). Jej rodičia boli bohatí Španieli Gašpar Flores a Mária de Oliva. Pri krste dostala meno Izabela (Alžbeta). Keď bola ešte v kolíske, pre jej výnimočnú krásu ju indiánska pestúnka pomenovala Rosa (Ruža) a toto meno jej potom aj ostalo. Opätovne jej ho dal Limský arcibiskup sv. Turibius de Mongrovejo pri birmovke. Ružena bola výnimočné dieťa, bola nesmierne trpezlivá. Raz si poranila prst, lekár jej ho musel odrezať. Ona ani nevykríkla a nenaľakala sa. Inokedy jej museli operovať ucho. Bez slova sa poddala. Od malička žila tichým a nenápadným životom, hoci ju rodičia nútili, aby sa pekne obliekala a krášlila. Čítala spisy mystikov, postila sa, túžila po rehoľnom živote. Mala veľa pytačov, no všetkých odmietla. Ctila si najmä sv. Katarínu Sienskú. V auguste roku 1606 si obliekla rúcho tretieho rádu sv. Dominika, keďže kláštor vtedy v Lime ešte nejestvoval. Mnoho času trávila v modlitbe, dlhé hodiny strávila v kostole pred Sviatosťou Oltárnou. Stále sa postila. Nejedávala mäso, v piatok a sobotu jedla iba chlieb a vodu. Neskoršie začala jedávať jedlo bez príchutí – bez soli a korenia. Každú noc sa bičovala železnou reťazou. Všetko to obetovala Bohu za Cirkev, štát, duše v očistci, za hriešnikov. Mnoho si vystála pokušení od diabla. Napádal jej čistotu, vieru, spôsoboval duševné utrpenie a bezútešnosť. No Boh jej denne dával pocítiť svoju prítomnosť a ochranu.
Ružena veľmi často rozjímala o umučení Pána Ježiša. Umŕtvovala sa aj tak, že spávala na posteli z kusov dreva, ktoré pospájala povrazmi. Medzery vyplnila kúskami tehál a hlinených nádob tak, aby ostrými hranami trčali nahor a spôsobovali jej bolesti. Takto spávala až do konca svojho života. Spať na takom lôžku však takmer vôbec nemohla a práve nespavosť bola pre ňu jedným z najťažších umŕtvovaní. Spovedníci jej v tom viackrát chceli zabrániť, no vždy ich Boh svojím vnuknutím zastavil. Ružena dokonca prosila Boha, aby nebolo na nej vidieť, že sa tak veľmi umŕtvuje. A Boh ju vyslyšal. Jej tvár, ktorá bola poznačená tvrdým pokáním, dostala žiarivý výzor a zdravú farbu. Dokonca sa jej niektorí posmievali, že sa iba robí svätou, zaiste chodí niekam na hostiny. Po čase sa rozhodla postaviť v záhrade svojich rodičov pustovňu. S pomocou brata sa jej to podarilo. Tam potom žila v samote. Dvanásť hodín denne venovala modlitbe, desať hodín práci a dve hodiny spávala. Šila, priadla, obrábala záhradu a predajom vlastných výrobkov podporovala rodičov, ktorí medzitým upadli do núdze. Pri modlitbe mávala často extázy a videnia. Veľa sa modlievala za misijné územia a často hovorievala, že keby bola mužom, išla by na misie. Podporovala misionárov svojimi modlitbami. Modlila sa aj za to, aby do Peru prišli dominikánky. Boh jej zjavil, že sa tak stane. Naozaj, kláštor po jej smrti v Lime založili a prvá, ktorá vstúpila do tohto kláštora, bola jej matka, v tom čase už vdova. Ružena jej to aj predpovedala.
Posledné tri roky svojho života prežila Ružena u správcu financií vicekráľa dona Gonzala de la Maza a jeho manželky, ktorí ju mali radi ako svoju vlastnú dcéru a obdivovali jej život. Rok vopred predpovedala svoju smrť. Umrela 24. augusta 1617. Mala vtedy 31 rokov. Pochovali ju v kostole sv. Dominika v Lime. Po jej smrti sa na jej príhovor udialo veľa zázrakov. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Klement IX. v roku 1667. O dva roky neskôr ju vyhlásil za hlavnú patrónku Ameriky, Filipín a Západnej Indie. Pápež Klement X. ju v roku 1671 vyhlásil za svätú ako vôbec prvú z celej Ameriky. V Lime stojí na jej počesť najväčší pomník v Peru. Zasvätených jej je veľa kostolov, kláštorov, miest a dedín po celej Amerike.
Oslavy v Lime
sv. Ružená Limská
limetková ruža
23. augusta, nezáväzná pamiatka
Postavení:
dominikánska terciárka a mystička
Úmrtí:
1617
Patron:
Latinskej Ameriky, Peru, Limy, Filipín, Západnej Indie; záhradníkov a obchodníkov s kvetinami; vzývaná býva pri rodinných sporoch ako príhovorkyňa a pri rôznom zranení
Atribúty:
ruža, tŕnistý veniec, dominikánka, dieťa Ježiš
ŽIVOTOPIS
Pochádzala z Peru. Od detstva žila cnostným životom as túžbou po pokání. Na krste dostala za patrónku sv. Alžbetu, ale birmovacie meno "Rosa", tj ruža, symbolicky vyjadruje krásu orámovanú tŕním. Svoje celoživotné utrpenie obetovala Kristovi za spásu a obrátenie hriešnikov. Od r. 1606 bola v treťom poriadku sv. Dominika. Slúžila chorým, vynikala pokorou a dosiahla vysoký stupeň mystických milostí.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
PRVÝ JUHOAMERICKÝ KVET SVÄTOSTI
Narodila sa 20. 4. 1586 v Lime v Peru. Rodičia Gašpar a Mária mali 11 detí a stále viac sa približovali k chudobe, hoci pochádzali zo španielskej šľachty. Isabela de Flores y del Oliva, tak bola dnešná svätica zapísaná pri sv. krstu. Už v útlom detstve bola pre pôvab premenovaná na Rosu (Ruženu) a tým menom bola aj v 11 rokoch birmovaná.
Lima, hlavné mesto španielskych kolónií, bola dobyvateľmi založená r. 1553, aby sa stala sídlom španielskeho miestokráľa. Obyvatelia svetadielu, objaveného Krištofom Kolumbom, boli zranení koristníckym konaním kolonizátorov, ktorí tak sťažili prijatie kresťanstva. Prvými hlásateľmi evanjelia sa tam stali benediktíni a potom dominikáni.
Rast kresťanského života napojeného na Krista predpokladá aj duchovnú hĺbku. Avšak oddávna obyvateľom tohto územia je vlastná vonkajšia okázalosť, najmä v náboženských prejavoch. Preto miestna mystická svätica, ktorá viedla život veľmi tvrdého skrytého pokánia na zmier za zločiny Španielov, má mimoriadny význam.
Ružená vraj túžila byť vonnou ružou pre Krista, preto sa mu chcela od detstva pripodobniť prinášaním utrpenia obetovaného za hriešnikov, najmä za svojich spoluobčanov. Prijímala bolesti, ktoré na ňu doľahli az lásky sa odriekala niektorých vecí, postila sa. Ako rástla v modlitbe, tak rástla aj jej túžba po prinášaní obetí a začala utrpenie vyhľadávať. Jej asketické činy sa nepáčili mamičke ani spovedníkovi. Pokiaľ ten jej neskôr zakázal bičovanie sa retiazky, urobila si z nich okolo tela bolestivý opasok v láskyplnej túžbe po sebaobetovaní a neustálom pripomínaní si Kristových bolestí. Ľuďom sveta so sklonom k užívaniu si, čo možno najlepšieho, je správanie asketických svätcov úplne nepochopiteľné. Ale tí svätci, „blázni pre Krista“, spolu s ním zachraňovali ľudstvo pre večnosť.
Ruženkin deň obsahoval 10 hodín práce, nie menej hodín sústredenej modlitby a len dve hodiny spánku. Aby bolo na potreby súrodencov, pestovala v záhrade kvety, s ktorými už ako malá chodila na trh. Neskôr do noci pracovala aj ako krajčírka. Keď sa začal o jej priazeň uchádzať bohatý mladík, s ktorým by ju matka rada vídala, poškodila si tvár kôrou a korením.
Milovala samotu a preto si vyprosila na matke dovolenie postaviť si pustovňu v odľahlom kúte záhrady. S budovaním z dosiek a zastrešením z platanových listov jej pomáhal brat. Jej asketickým lôžkom bolo sedem polien spojených remeňmi, medzi ktoré nasypala črepiny s kamienkami. Na tele tiež nosievala žínenú blúzku s ostňami dovnútra a na hlavu si dávala tŕnitý veniec. Najčastejším predmetom jej rozjímania bol Kristov kríž, ku ktorému často smeroval jej pohľad.
V 20 rokoch sa stala členkou tretieho rádu sv. Dominika sa usilovala o väčší rast zbožnosti i lásky k blížnym. Neustále si pripomínala Božie tajomstvo. Chodila sa starať o chorých, zúbožených a odstrkovaných. Sama fyzicky zmučená prežila aj veľmi dlhé obdobie duševnej vyprahnutosti a skľúčenosti.
Z jej modlitieb je najznámejší vzdych: "Pane, rozmnož mojej bolesti, ale zároveň aj moju lásku!" Za pripomenutie stoja aj slová z jej listu, v ktorom píše, že "Pán a Spasiteľ s neporovnateľnou vznešenosťou povedal: Nech všetci vedia, že po súžení nasleduje milosť; nech poznajú, že bez bremena utrpenia nemožno dôjsť vrcholu milosti." A potom dodáva, že cítila silu, pod ktorej vplyvom chcela volať na všetkých ľudí v ulici: "Počujte ľudia, počujte národy! Z Kristovho poverenia a jeho slovami vám pripomínam: Musíme hromadiť námahy na námahy, ak máme dosiahnuť dôvernú účasť na Božom živote , slávy Božích detí a dokonalého šťastia duše."
Inde táto dobyvateľka Božích milostí volá: „Kiež by smrteľníci poznali, čo znamená Božiu milosť, aká je krásna, vznešená a drahocenná, koľko v sebe ukrýva pokladov, radostí a slastí! - Namiesto šťastia vo svete, by všetci vyhľadávali ťažkosti, choroby a muky , aby dosiahli neoceniteľný poklad milosti. On je konečným ziskom a ovocím ochoty trpieť. Nikto by nenariekal na kríž a námahy, ktoré by naň doľahli, keby poznal váhy, na ktorých boli vopred vážené."
Posledné tri roky Ružena prežila u manželov Gundislaviovcov. Chorá tuberkulózou zomrela v 31 rokoch. Snáď celé mesto Lima sa zúčastnilo na jej pohrebe, po ktorom bola uložená v kostole sv. Dominika do kaplnky sv. Kataríny Sienskej, v ktorej za života videla svoj vzor. Blahorečená bola v roku 1668 pápežom Klementom IX. a svätorečená jeho nástupcom Klementom X. v roku 1672.
PREDSAVZATIE, MODLITBA
Budem rozjímať o spojitosti utrpenia a Božej milosti. Môžem si pripomenúť aj to, že P. Mária je prostredníčkou a rozdavateľkou milostí, pretože sa predtým stala Kráľovnou mučeníkov. Hlas a príklad sv. Ružené z Limy chce otriasť naším odporom k utrpeniu pre veľké a večné dobro.
Bože, Ty si k sebe volal svätú Ruženu s takou láskou, že sa zriekla všetkého, čo by ju od Teba mohlo vzďaľovať, a rozhodla sa žiť v prísnej kajúcnosti; na jej príhovor ukazuj aj nám cestu, ktorá vedie k Tebe, aby sme došli k nevyčerpateľnému prameňu radosti v nebi. Skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
Sv. Ružena z Limy (23.08.)
Dnes máme spomienku sv. Ruženy z Limy, ktorá je uctievaná ako patrónka Peru a zvlášť jeho hlavného mesta Limy. V starom breviári ju nazývali „Prvým kvetom svätosti v Južnej Amerike“.
Sv. Ružena sa narodila 20. apríla 1586 v peruánskom hlavnom meste v Lime. Pri krste dostala meno Izabela. Legenda hovorí, že jej matka krátko po pôrode videla, ako sa nad kolískou vznáša ruža, a preto ju začali nazývať Ružena. Už ako dieťa vynikala nadmerným sebaovládaním, čo mohlo byť prvým znakom jej mystického omilostenia. Keď jej ráz museli amputovať rozdrvený prst, nevydala pri tom žiadny vzdych.
Ružena vyrástla v krásne dievča a rodičia ju chceli vydať za bohatého mládenca. Ona sa však rozhodla pre inú životnú dráhu. Odstrihla si svoje krásne vlasy a svojím rodičom prehlásila, že sa chce stať rehoľníčkou. Pre toto jej rozhodnutie matka s ňou začala zle nakladať.
V roku 1606 sa jej konečne splnilo želanie a stala sa dominikánskou terciárkou. V záhrade svojho rodného domu si zriadila drevenú chyžu, v ktorej od tej doby žila a modlila sa. Takmer už neprijímala potravu a takmer nikdy nespala. Najťažšie duševné a telesné bolesti znášala s nevýslovnou trpezlivosťou. Opakovane sa jej dostávalo prejavov mystických milostí. Často sa modlievala: „Pane, rozmnož moje utrpenie, ale aj moju lásku.!“
Ponúknem aspoň niečo z bohatstva jej myšlienok:
„Pán a Spasiteľ pozdvihol hlas a s neporovnateľnou velebnosťou povedal: „Všetci by mali vedieť, že po súžení nasleduje milosť, mali by poznať, že bez bremena utrpenia nemožno dosiahnuť vrchol milosti, mali by pochopiť, že miera duchovných darov sa zväčšuje úmerne rastu ťažkostí. Nech si ľudia dávajú pozor, aby sa nepomýlili a nedali oklamať. Toto sú jediné pravé schody do raja a bez kríža nemožno nájsť cestu, ktorou by sa dalo vystúpiť do neba.“
Keď som počula tieto slová, zmocnila sa ma silná túžba ísť doprostred námestia a volať veľkým hlasom na všetkých ľudí, každého veku, pohlavia a postavenia: „Počúvajte ľudia, počúvajte národy. Z Kristovho poverenia slovami, ktoré vyšli z jeho úst, vás napomínam: Milosť nedosiahneme, ak nebudeme znášať utrpenie. Musíme teda k námahe pridať námahu, aby sme dosiahli čo najúplnejšiu účasť na božskej prirodzenosti, slávu Božích detí a dokonalé šťastie duše.“
Ten istý podnet ma silno pobádal ohlasovať krásu Božej milosti; zvieral ma úzkosťou a vyvolával pot a vzdychanie. Zdalo sa mi, že už nemožno dušu udržať v žalári tela a že rozlomí putá, aby slobodná a sama mohla ísť pohyblivejšie celým svetom a volať: „Kiežby smrteľníci spoznali, aká veľká vec je Božia milosť, aká je krásna, aká vznešená a drahocenná! Koľko v sebe skrýva bohatstva, koľko pokladov, koľko radostí a slastí! Určite by vynaložili všetku usilovnosť a vynaliezavosť, aby získali tresty a útrapy. Všetci po celom svete by vyhľadávali radšej ťažkosti, choroby a muky ako šťastie, aby získali neoceniteľný poklad milostí. To je výťažok a najväčší zisk trpezlivosti. Nikto by nenariekal nad krížom ani nad útrapami, s ktorými sa môže stretnúť, keby poznal váhy, na ktorých sa vážia a rozdeľujú ľuďom.“
24. augusta 1617 smrť vyslobodila sv. Ruženu z Limy z jej ťažkých, ale radostne a s vďačnosťou znášaných utrpení. Toľko ľudí sa s ňou prišlo po smrti rozlúčiť, že viackrát museli odročiť pohreb. Bola pochovaná v dominikánskom kostole v Lime. Na jej hrobe sa udialo mnoho zázrakov. Pápež Klement X. je vyhlásil v roku 1671 za svätú. Možno jej najväčší zázrak spočíval v tom, že misie, ktoré do tej doby viazli, aj kvôli pohoršlivému život katolíckych Španielov, sa po jej smrti začali sľubne rozvíjať. Evanjelizácia lásky zapúšťala korene a rozmáhala sa. Samotní indiánski domorodci prišli na to, keď vraveli: „Máme svoju kráľovnú, ktorá nám to vydobyla pokáním. Je to svätá Ružena z Limy.“
PODPOR ODOBERAJ
NADÁCIA
Cirkev
Spoločnosť
História
Kultúra
Pokladnica viery
Video
Naše knihy
Svätica z peruánskej Limy: Ježiš ju volal Ružou svojho Srdca
Pred piatimi rokmi sme si pripomenuli štyristo rokov od smrti mladej svätice, ktorú Ježiš nazval Ružou svojho srdca. Peruánci vtedy v obrovských počtoch prichádzali do Limy a prosili ju o pomoc a príhovor. Nie je to však žena, ktorá by nemala čo povedať aj dnes. Svätá Ružena Limská, ktorú včera oslavovala celá Cirkev, je dôkazom toho, že aj modlitby a obety jediného človeka dokážu – ako sa hovorí – pohnúť nebom.
Asi päťdesiat rokov po tom, ako Španieli dobyli Ameriku, bolo mesto Lima neslávne známe pre svoju obrovskú mravnú skazenosť. A práve v tomto čase Boh začal pracovať v duši malého dievčatka, z ktorého sa neskôr stal „prvý kvet svätosti“ Južnej Ameriky.
Ako sme už informovali v tomto komentári profesora Plinia C. de Oliveiru, udalosti zo života sv. Ruženy Limskej nám ukazujú biedny obraz Latinskej Ameriky v tom čase. Muži, ktorí prišli do Nového sveta, boli posadnutí túžbou po dobrodružstve. Keď sem prišli, našli bujnú tropickú flóru a počasie, ktoré podporovalo žiadostivosť a nahotu. Väčšina z nich podľahla nemorálnosti a vulgárnosti. Tým sa nová spoločnosť dostala na veľmi nízku úroveň.
Svätá Ružena Limská, o ktorej pápež František poznamenal, že „vyrástla ako ľalia medzi tŕním“, pochopila, že je tu potrebná silná protiakcia, podporená Božou milosťou. A prostredníctvom pokánia, utrpenia a modlitieb dosiahla nielen záchranu krajiny, ale aj mnohých jej obyvateľov. A tak jej svätosť ovplyvnila celú Latinskú Ameriku a vykonala nespočetné množstvo zázrakov a konverzií.
Na Ruženinom príklade vidíme, čo dokáže jediná duša, ak sa úplne poddá Bohu, Panne Márii, vzdá sa všetkých svetských výhod a ponorí sa do pokánia a Božieho milosrdenstva. Ak by sa čo len jeden z nás rozhodol byť svätým, mohol by tak vykonať pre svet nevysloviteľné dobro… Tak, ako svätá Ružena Limská.
12 faktov, ktoré ste o svätej Ružene Limskej pravdepodobne nevedeli.
Mala 12 súrodencov
Už jej príchod na svet vykazoval známky zázraku. Svätá Ružena sa narodila v Lime, v Peru, 20. apríla 1586, ako v poradí desiate dieťa a mala dvanásť súrodencov. Traduje sa, že pri pôrode bola „zabalená“ v dvojitej placente, podobne ako krásna ružová ruža, ktorá sa pomaly rozvíja z jasne zelených listov.
Jej rodičia boli migranti
Ruženin otec Gaspar Florez a matka Mária Olivia, boli vysoko postavení, bohatí šľachtici, ktorí pred jej narodením emigrovali do Latinskej Ameriky.
Vôbec sa nevolala Ružena
Bola pokrstená ako Isabela, ale jej matka mala víziu, v ktorej videla, ako sa nad kolískou jej dcérky vznáša prekrásna ruža. Nazvala ju teda podľa tohto kvetu.
Už od detstva udivovala skutkami pokánia
Keď bola Ruženka ešte len dieťa, niekto omylom prudko zatvoril krabicu a zachytil v nej jej palec. Dievča vynaložilo obrovské úsilie na to, aby si nikto nič nevšimol, žiaľ, zranenie sa zhoršilo a lekár jej musel amputovať palec. Bolesť znášala s takou trpezlivosťou, že sám lekár sa čudoval, ako je možné, že pri amputácii ani nemukla a dokonca ani nezmenila výraz tváre.
Askéza v útlom veku
Úprimne sa desila hriechu, preto sa snažila o odriekanie a fyzické obety. Mala iba päť rokov, keď sa rozhodla každý druhý deň postiť a o rok neskôr si do ozdobnej vlasovej korunky dala ihly, aby nebola márnivá.
Ako 5-ročná zložila sľub čistoty
Vďaka Božej milosti dokázala pochopiť hĺbku a podstatu zasvätenia, keď mala len päť rokov, a preto Bohu sľúbila, že nebude mať iného partnera, iba Pána samotného.
Bola výnimočne pekná
Z Ruženy vyrástlo veľmi pekné dievča, ponuky na sobáš však odmietala. Aby jej krása nevzbudzovala pokušenie, ostrihala si vlasy, tvár si potierala korením a ruky si máčala vo vápennom liehu. Mala zvyk, že si šúchala oči pálivou paprikou, po ktorej boli také červené a boľavé, že nemohla zniesť svetlo. Matke, ktorá sa na ňu hnevala, povedala: „Bolo by pre mňa lepšie, drahá moja matka, byť slepá po celý môj život, než aby som bola nútená pozerať na márnivosti sveta!“
Takmer nejedla a nespala
Ako 20-ročná sa stala dominikánskou terciárkou. V záhrade rodičovského domu si zriadila drevenú chalupu, v ktorej žila a modlila sa. V tom čase už takmer neprijímala potravu a spala iba dve-tri hodiny denne.
Sedemnásobné umŕtvovanie
Neskôr sa denne umŕtvovala až sedemkrát: za svoje vlastné hriechy, za duše, ktoré sa dopúšťajú hriechov, za naliehavé potreby Cirkvi, za obdobie, keď bolo Peru alebo Lima ohrozované nešťastím, za duše v očistci, za tých, ktorí sa nachádzali v smrteľnej agónii a ako odškodnenie za urážky voči Bohu. Často zostala sedem týždňov bez toho, aby vypila čo i len kvapku vody. Denne z jej tela prúdili potoky krvi spôsobené železnými reťazami a inými nástrojmi pokánia.
Mala dar modlitby
Svätica sa dokázala modliť aj počas spánku, kedy sa jej snívalo o Bohu a jej myseľ Ním bola natoľko zaujatá, že mohla povedať, že sa nikdy neprestala modliť.
Mysleli si o nej, že sa zbláznila
Ruženina hlboká oddanosť modlitbe, aj láska k pokániu a jeho najtvrdším formám, udivovali jej susedov, pričom mnohí ju považovali za blázna. Ona však bola verná tomu, čo jej v jej víziách zveril Ježiš Kristus – že bez utrpenia a odriekania nie je možné dosiahnuť Božiu milosť a spasenie.
V hodine smrti napodobňovala Ježiša
Na smrteľnej posteli trpela extrémnym smädom, ale keďže sa chcela pripodobniť Ježišovi vo všetkom, požiadala len o žlč a ocot. Zomrela 24. augusta v roku 1617 vo veku 31 rokov a päť mesiacov.
Modlitba k sv. Ružene Limskej
Dobrotivý Bože, svätú Ruženu si zapálil takou veľkou láskou, že sa zriekla sveta a v prísnej kajúcnosti slúžila iba tebe; na jej príhovor nám pomáhaj kráčať cestou čnostného života, aby sme raz došli k tebe, nevyčerpateľnému prameňu večnej blaženosti. Skrze Krista, nášho Pána. Amen
Ružena z Limy
Svätá Ružena z Limy (rodným menom Isabel de Flores y del Oliva katopedia.cz/index.php?title=Indiáni&action=edit&redlink=1 20. apríl 1586 Lima - 24. august 1617 Lima ) je peruánska šľachtičná a dominikánska terciárka , známa pre prísnu askezu a starostlivosť o chudobných Lime.
Je prvou svätorečenou osobou Južnej Ameriky a teda aj hlavnou patrónkou tohto kontinentu, ako aj Peru a Limy . Ďalej je patrónkou latinskoamerických indiánov a spolupatrónkou Filipín . Zároveň je patrónkou záhradníkov , kvetinárov a obchodníkov s kvetinami. Moderný kalendár umiestňuje jej sviatok na 23. august , tradičné kalendáre a niektoré moderné lokálne kalendáre latinskoamerických krajín potom na 30. augusta .
Narodila sa 20. apríla 1586 v Lime , hlavnom meste miestokráľovstva Peru , ako jedna z mnohých (snáď desiata z trinástich) detí v šľachtickej rodine Gaspara del Flores, karabiníka španielskej armády, ktorý pochádzal zo San Germánu na Portoriku , a jeho ženy Máriou de Oliva y Herrera, ktorá sa narodila v Lime. Pokrstená bola ako Isabel(a) , ale od opatrovateľky i služobníctva sa jej čoskoro dostalo prezývky Rosa . Toto meno si v roku 1597 pri birmovaní , ktoré jej udelil (neskôr tiež svätorečený) biskup Toribio de Mogrovejo , vybrala ako birmovné meno.
Svätá Ružená z LImy
Narodila sa v hlavnom meste Peru 1586 ako desiata z trinástich detí. Pokrstená bola ako Izabela. Meno Rosa - Ružena jej dala ako malému dieťaťu slúžka indiánskeho pôvodu. Podľa indiánskeho obyčaje jej dala meno kvetu: dieťa sa jej páčilo a povedala. „Si Ruža“!
Toto meno sa neskôr stalo jej birmovacím. Dodala k nemu sama: (Ruža) Panny Márie. Túžila po kláštornom živote, ale finančná núdza, do ktorej upadla jej rodina, ju prinútila zostať u rodičov, aby im mohla byť nápomocná. Zasvätila sa Bohu ako členka tretieho rádu sv. Dominika. Ako dvadsaťročná si zariadila doma tesnú chudobnú celu, v ktorej trávila väčšinu času v modlitbe na kolenách. V mystických stretnutiach so svojím Pánom každý týždeň od štvrtka do soboty prežívala s ním jeho utrpenie a „temné noci“ počas pätnástich rokov. Dokázala praktizovať umŕtvovanie svojho tela tisícročným spôsobom. Neraz sa zdržiavala od pokrmu i nápojov celý deň, najmä keď jej bolo povolené každodenné sväté prijímanie. „Keby mi bolo dopriate kázať, prechádzala by som bosá všetky mestské štvrte v kajúcom rúchu s krížom v ruke“. Často si povzdychla,
Bola obdarená mnohými mimoriadnymi nadprirodzenými darmi vrátane proroctva a bilokácie. Zdieľala utrpenie domorodých indiánov, ktorí veľa strádali z rasových dôvodov. Pri útoku holandských kolonizátorov bránila svojou náručou svätostánok pred kalvinistami. Oslobodenie mesta, ku ktorému prispela náhla smrť ich kapitána, sa pripisuje jej príhovoru.
Zomrela vysilená umŕtvovaním vo veku 31 rokov na sviatok sv. Bartolomeja 1617. Je pochovaná v Lime v dominikánskej bazilike Svätého ruženca. Blahorečená bola roku 1668 a tri roky nato ju pápež Klement X. zaradil do zoznamu svätých ako hlavnú patrónku Limy, Peru, oboch Amerík, Filipín a Západnej Indie.
Jej strohý a obetiplný život bol úplným opakom „životného štýlu“ dnešných katolíkov a Pán jej dával výslovne najavo, aké veľké má v ňom zaľúbenie.
Z listu svätej Ruženy
Pán a Spasiteľ pozdvihol svoj hlas as neporovnateľnou vznešenosťou povedal: » Nech všetci vedia, že po súžení nasleduje milosť; nech poznajú, že bez bremena trápenia nemožno dôjsť na vrchol milosti; nech pochopí, že miera darov milosti rastie úmerne so vzrastom námah. Nech ľudia nepodľahnú bludu a klamu. Toto je jediný pravý rebrík do raja, a bez kríža nikto nenájde cestu, po ktorej možno vystúpiť do neba.
Keď som počula tieto slová, náhle sa ma zmocnila taká sila, ako by ma chcela postaviť doprostred ulice, aby som hlasno volala na všetkých ľudí bez rozdielu veku, po-hlavia a stavu: „Počujte, ľudia, počujte, národy! Z poverenia Kristovho a jeho vlastnými slovami vám pripomínam: Nemôžeme inak získať milosť, než znášaním utrpenia. Musí sa hromadiť námahy na námahy, ak máme dosiahnuť dôvernú účasť na Božom živote, slávu Božích detí a dokonalé šťastie duše.
Ten istý popud ma mocne poháňal na to, aby som hlásala krásu Božej milosti. Pôsobilo mi to veľkú úzkosť, potila som sa a nemohla chytiť dych. Zdalo sa mi, že sa moja duša už nemôže udržať vo väzení tela a že zlomí svoje putá, a voľne, sama a bez prekážok rýchlo prejde celý svet a bude volať: „Kiež by smrteľníci poznali, čo znamená Božia milosť, aká je krásna, vznešená a drahocenná; koľko bohatstva v sebe skrýva, koľko pokladov, radostí a slastí! Vynaložili by potom nepochybne všetku usilovnosť a starostlivosť, aby si získali trápenie a súženie. Namiesto šťastia by všetci na svete vyhľadávali ťažkosti, choroby a muky, len aby dosiahli neoceniteľný poklad milosti. To je ovocie a konečný zisk ochoty trpieť. Nikto by si nenariekal na kríž a námahy, ktoré by naňho doľahli, keby poznal váhy, na ktorých sú vážené, než sa prideľujú ľuďom.