Kráľ Kanut sa v zjavení dozvedel,že ho chcú vzbúrenci zabiť a zabijú ho...Šiel so svojím sprievodom do kostola-katedrály sv.Albana v Odense,kde sa skrušene vyspovedal a prijal Telo Kristovo...kňaz mu udelil aj poslednné pomazanie pred mučeníckou smrťou...Vzbúrenci sa dobíjali do kostola...kráľ nechcel bojovať ...ale sa podriadil vôli božej a prijal svoju smrť...Modlil sa pred oltárom a pred smrťou verejne odpustil svojim vrahom a prosil Boha,aby jeho kráľovstvo dánske ostalo verné Bohu a katolíckej cirkvi...Potom už prišla smrť...
Kráľ Kanut predvídal svoje zabitie a utiekol na ostrov Funen (Fionia) do Odense, kde v chráme sv. Albana prijal sviatosti. Potom sa pred oltárom nahlas modlil: "Pane a Bože! Tebe rád obetujem svoj život, ku cti a sláve aj za ochranu tvojej Cirkvi. Prijmi moju obeť a nepriateľom udelil milosť poznania pravdy a ľútosti. Odpusť im, ako im odpúšťam ja." Útočníci sa zatiaľ márne snažili vypáčiť bránu a tak kamene rozbili okná a z rebríkov zaútočili na kráľa šípy zo svojich lukov aj oštepom. Napadli aj jeho brata Benedikta a 17 jemu verných osôb.
Po jeho smrti sa na jeho hrobe začali diať veľké zázraky a uzdravenia...tak hneď o 15 rokov neskôr vyslal nnový dánsky kráľ Erik III. do Ríma posolstvo k pápežovi...aj so spisami o zázrakoch svätého kráľa Kanuta a tak ho pápež Paschal II. vyhlásil r. 1101 za svätého...je prvým Dánom kt. bol svätorečený...

Od roku 1080 bol kráľom v rodnom Dánsku. Mal rodinu, žil zbožne a usiloval sa o rozšírenie a upevnenie kresťanského života vo svojej ríši, v ktorej ešte miestami prevládali pohanské zvyky. Jeho vláda podporujúca cirkev sa nepáčila niektorým šľachticom, vedeným jeho zradným bratom Olafom, ktorý túžil po vladárskej moci. Kráľ Kanut (Knut) bol zavraždený pri modlitbe pred oltárom chrámu v Odense.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
ZBOŽNÝ PANOVNÍK A PATRON DÁNSKA
Narodil sa v Dánsku okolo roku 1040 ako nemanželský syn kráľa Svena III. Estridssona. Dostalo sa mu kresťanskej výchovy a veľmi dbal na rady evanjelia. Neskôr sa oženil s dcérou flanderského grófa Roberta, Adélou a mal s ňou syna Karola, ktorému sa dostalo prízvisko Zbožný.
Kráľom bol od roku 1080. Stal sa ním teda asi v 40 rokoch a jeho panovanie trvalo len 6 rokov. V mnohom je prirovnávaný k českému panovníkovi sv. Václavu, najmä v zbožnosti, láske, spravodlivosti a mučeníckej smrti, na ktorej sa podieľal vlastný brat.
Od začiatku svojho panovania veľmi aktívne podporoval šírenie kresťanstva v krajine a usiloval sa o vykorenenie pohanstva s jeho zvykmi. Hoci bol kráľom, snažil sa žiť jednoducho, prísne sa postil a pod kráľovským odevom nosil ako asketa drsný kajúci odev. Ten mu stále napomáhal k vedomej láske ak správnemu postoju voči Bohu i ľuďom. Pred Bohom prijímal zodpovednosť za riadenie krajiny a vedenie jej obyvateľov.
Bol štedrý pri udeľovaní almužien chudobným, staval nemocnice i chrámy. Vo svojej pokore venoval svoju kráľovskú korunu chrámu v Roskilde so slovami: „Tento klenot sa viac pristane byť použitý na ozdobu posvätného miesta, než na márnivosť a svetskú pýchu:“ Po zložení kráľovských odznakov pred obrazom Ukrižovaného vydal aj vyhlásenie, v súvislosti s víťazstvom nad nepriateľmi. Kristovi, Kráľovi všetkých kráľov a pánovi všetkých panovníkov, a nemá iné prianie, než aby kresťanská viera v jeho krajine prekvitala a bola po všetky časy zachovaná.
V úctivom správaní k duchovenstvu dával príklad poddaným a ľuďom svojho dvora nedovolil nič, čo by bolo na úkor cirkvi. Duchovenstvo vyňal z právomoci svetských súdov a podriadil ich plne moci biskupa a jeho súdu. Osem biskupom dal hodnosť ríšskych kniežat s popredným snemovným miestom. K susedným národom vysielal misionárov, nevyhľadával boje, ale snažil sa o mier. Proti pohanským útočníkom sa bránil udatne a porazených sa snažil nakloniť ku kresťanstvu.
Kanutove apoštolské aktivity podnietili v jeho národe aj mnohých nepriateľov. Jeho vlastný brat Olaf mu závidel miesto na tróne a bažil po korune. Kanut, v túžbe zabezpečiť do budúcnosti pokrytie potrieb chrámov i duchovenstva, začal nahlas pomýšľať na zavedenie cirkevného desiatku, čo vzbudilo u lakotných veľmožov odpor a nespokojnosť s kresťanskou vládou kráľa. Jeho brat Olaf hľadal možnosť ako kráľa zvrhnúť. Príležitosť sa naskytla, keď v roku 1085 prišla z Anglicka do Dánska prosba o pomoc proti nepriateľom. Kanut preto nariadil pripraviť na pomoc vojnové flotilu a vrchné velenie nad ním zveril bratovi Olafovi. Ten zradil a vojsko, ktorého veliteľom sa stal, popudil proti svojmu kráľovi Kanutovi. Úsilím sprisahancov došlo k rozpusteniu armády, ktorá prestala dbať na výzvy svojho panovníka.
Kanut vo svojej milosrdnej spravodlivosti nechcel sprisahancov potrestať podľa zákona smrťou, len im uložil podmienečnú pokutu, ktorú nemuseli zaplatiť v prípade, že by sa zaviazali k cirkevným desiatkom. Veľmoži ponuku odmietli, a keď došlo k vymáhaniu pokuty, ktorú slovne uprednostnili, prešli do všeobecnej vzbury, ktorú v krajine viedli.
Kráľ Kanut predvídal svoje zabitie a utiekol na ostrov Funen (Fionia) do Odense, kde v chráme sv. Albana prijal sviatosti. Potom sa pred oltárom nahlas modlil: "Pane a Bože! Tebe rád obetujem svoj život, ku cti a sláve aj za ochranu tvojej Cirkvi. Prijmi moju obeť a nepriateľom udelil milosť poznania pravdy a ľútosti. Odpusť im, ako im odpúšťam ja." Útočníci sa zatiaľ márne snažili vypáčiť bránu, a tak kamene rozbili okná a z rebríkov zaútočili na kráľa šípy zo svojich lukov aj oštepom. Napadli aj jeho brata Benedikta a 17 jemu verných osôb.
Kanutov hrob bol oslávený zázraky. V roku 1101 bol Kanut svätorečený pápežom Paschalom II.

Všade a vždy koril sa Bohu všemohúcemu. Raz sa prechádzal po brehu morskom. Služobníci jeho lichotili mu, moc jeho velebiac, preto že nad krajinou a morom vláda jeho sa rozširovala. Kráľ chcel podlizačov zahanbiť, preto posadil sa na pobreží na kraj a hovoril «More, prikazujem ti, aby si neprichádzalo ku mne tak blízko a nezmáčalo ma!»
A keď vlny morské stále na neho dorážali a ho namočili vodou, obrátil sa ku služobníkom svojim, rieknuc: «Vy pokrytci a líškaví ľudia, vidíte tu svojho mocného kráľa, ktorému nad zemou a morou vládne, a ktorý rozkazom svojím ani kvapku vody od seba odvrátiť nemôže. Nikto nenie mocný, okrem Boha, a nikomu neprináleží česť mocným nazvaný byť, lenn tomu, ktorý všetky veci stvoril a zachováva.»