APT - apredsasatoci

Pozor na každé slovo, ktoré vypovieme, alebo napíšeme !

Mt 5,22
Ale ja vám hovorím: Každý, kto sa hnevá na brata, musí ísť pred súd. Kto by povedal bratovi: ‚Hlupák‘, musí ísť pred veľradu. Kto by povedal: ‚Blázon‘, musí ísť do ohnivého pekla.

Požehnané sviatky prajem.

Neviem pomenovať a dám na ňu odkaz. Viem ale tiež viem ako to dopadá.

4. kapitola: Neomylný učiteľský úrad rímskeho veľkňaza
Táto Svätá stolica vždy tvrdila, stála cirkevná prax to potvrdzuje aj samotné všeobecné koncily vyhlásili (najmä tie, na ktorých sa zišli Východ so Západom v jednote viery a lásky), že v tomto apoštolskom primáte, ktorý v celej Cirkvi zastáva rímsky veľkňaz ako nástupca Petra, predstaveného apoštolov, je obsiahnutá tiež najvyššia moc učiteľského úradu.
Otcovia štvrtého Konštantinopolského koncilu sa držali vzoru predkov a vydali toto slávnostné prehlásenie: Počiatkom spásy je zachovávať pravidlá správnej viery. A pretože nemožno prehliadať slová nášho Pána Ježiša Krista: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev (Mt 16, 18), to, čo bolo povedané, sa aj potvrdzuje ďalšími udalosťami. Na Apoštolskej stolici totiž vždy bolo zachovávané nepoškvrnené katolícke náboženstvo a ohlasovaná svätá náuka. Nechceme sa teda nijak odlúčiť od tejto viery a náuky a dúfame, že si zaslúžime byť v jednom spoločenstve, ktoré hlása Apoštolská stolica a v ktorom je neporušená a pravá stabilita kresťanského náboženstva (výrok pápeža Hormisda r. 517).
V súlade s druhým Lyonským koncilom Gréci vyznali: Svätá rímska Cirkev má najvyšší a plný primát a vládu nad celou katolíckou Cirkvou a v pravde a pokore uznáva, že tento primát s plnou mocou prijala od samotného Pána v blahoslavenom Petrovi, kniežati čiže hlave apoštolov, ktorého nástupcom je rímsky veľkňaz. A tak ako je rímska Cirkev pred všetkými ostatnými povinná brániť pravdu viery, tak aj keď povstanú nejaké otázky ohľadom viery, majú byť rozhodnuté podľa jej úsudku. (z vyznania viery Michaela Paleológa na II. Lyonskom koncile)
A nakoniec Florentský koncil definoval: Rímsky veľkňaz je pravý námestník Krista, hlava celej Cirkvi a otec a učiteľ všetkých kresťanov. Jemu bola v blahoslavenom Petrovi odovzdaná naším Pánom Ježišom Kristom plná moc pásť, riadiť a spravovať všeobecnú Cirkev. (konc. Flor., zas. IV)
Aby zadosťučinili tomuto pastierskemu úradu, vynakladali Naši predchodcovia vždy neúnavné úsilie, aby sa spásonosné učenie Kristovo šírilo u všetkých národov zeme. S rovnakou starostlivosťou bdeli nad tým, aby tam, kde bolo prijaté, bolo zachovávané pravé a čisté. A preto cirkevní predstavení celého sveta, či už jednotlivo, alebo zhromaždení na synodách, nasledujúc dlhú cirkevnú obyčaj a starobylé pravidlo, predkladali Apoštolskej stolici hlavne tie nebezpečenstvá, ktoré sa objavili v záležitostiach viery, aby sa chyby vo viere napravili predovšetkým tam, kde viera neznesie narušenie (sv. Bernard, list 190).
Rímski veľkňazi podľa toho, ako stav časov a vecí vyžadoval, buď zvolaním všeobecných koncilov, alebo zistením mienky Cirkvi rozptýlenej po svete, alebo prostredníctvom osobitných synôd, alebo s inou podporou poskytnutou Božou prozreteľnosťou, to na zachovávanie definovali, o čom s Božou pomocou poznali, že je v súlade so svätými Písmami a apoštolskými tradíciami.
Duch Svätý totiž nebol Petrovým nástupcom prisľúbený preto, aby skrze jeho zjavenie odhalili novú náuku, ale preto, aby s jeho prispením sväto strážili a verne vykladali zjavenie odovzdané apoštolmi, čiže poklad viery. Ich apoštolskú náuku prijímali všetci ctihodní otcovia a ctili a nasledovali svätí pravoverní učitelia. Veľmi dobre vedeli, že Stolica svätého Petra zostane vždy oslobodená od každého omylu podľa božského sľubu nášho Pána a Spasiteľa, ktorý dal kniežaťu svojich učeníkov: Ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov (Lk 22, 32).
Táto charizma pravdy a nikdy neochabujúcej viery bola Bohom zverená Petrovi a jeho nástupcom na tejto Stolici, aby svoj vznešený úrad vykonávali pre spásu všetkých; aby prostredníctvom nich bolo celé Kristovo stádo odvrátené od jedovatého pokrmu omylu a bolo živené stravou nebeskej náuky; aby odstránením príležitosti k rozkolu bola celá Cirkev zachovaná jednotná a spočívajúc na svojom základe zostala pevne stáť proti bránam podsvetia.
Ale práve v tejto dobe, kedy je čo najviac potrebná spásonosná účinnosť apoštolského úradu, nájde sa nemálo tých, ktorí jeho autoritu zľahčujú. Preto súdime, že je úplne nevyhnutné slávnostne vyhlásiť výsadu, ktorú jednorodený Boží Syn uznal za vhodné spojiť s najvyšším pastierskym úradom.
A tak sa verne držiac tradície prijímanej od počiatku kresťanskej viery, na slávu Boha, nášho Spasiteľa, a pre pozdvihnutie katolíckeho náboženstva a spásu kresťanského ľudu so súhlasom posvätného koncilu učíme a definujeme ako božsky zjavenú dogmu:
Keď rímsky veľkňaz hovorí „ex cathedra“ (t.j. keď svojou najvyššou apoštolskou autoritou z úradu pastiera a učiteľa všetkých kresťanov definuje náuku viery alebo mravov, ktorá má byť zachovávaná celou Cirkvou), potom ‒ s Božou pomocou, ktorá mu bola prisľúbená vo svätom Petrovi ‒ disponuje tou neomylnosťou, ktorou chcel božský Vykupiteľ obdariť svoju Cirkev pri definovaní náuky viery alebo mravov. Preto sú takéto definície rímskeho veľkňaza samy o sebe ‒ a nie na základe súhlasu Cirkvi ‒ nezmeniteľné.
Ak sa niekto ‒ Bože nedopusť ‒ opováži odporovať tejto Našej definícii: a.s.

@U.S.C.A.E. Takže vám ide o Neomylný učiteľský úrad rímskeho veľkňaza.

Tak v tom mám jasno už polstoročie, kedy ma kňaz pred birmovkou poučil, že učiteľský úrad rímskeho veľkňaza je neomylný, iba keď vyhlasuje dogmu EX CATEDRA!

To vám tu niekto spochybnil?

Však si vypočujte že z ne-ex cathedra urobili ex cathedra.

A inak apredsa sa z tohto vysmieva, čo ste správne napísali. Inak má aj nepriamu neomylnosť, keď opakuje učenie. To na dolnenie. Apredsa nechápe alebo nechce chápať že to sa týka úradu nie osoby.

Aj Ján Pavol II. jedno učenie dogmatizoval. Konkrétne to že žena nesmie byť služobný Kňaz, čiže logicky ani nižší stupeň ani diakonka.