Svätí P E T E R ...A...M A R C E L L I N U S -mučeníci -sviatok 2.jún

svätí Marcelín a Peter, mučeníci

Dvaja svätci z množstva starokresťanských mučeníkov z čias krvavých prenasledovaní za cisára Diokleciána...Ich život a mučeníctvo nám zachoval sv. pápež Damasus,ktorý bol ich veľký ctiteľ a ako mladíkovi vyprával mu o nich ...pohanský kat,ktorý ich mučil a zavraždil a zahrabal v hore...

Sviatok: 2. jún
† okolo 299 Rím
Význam mena: Marcelín (z Marcel): narodený v marci (lat.); Peter: skala (gr.)
Atribúty: palma, koruna

Najstaršia správa o ich mučeníctve pochádza zo 4. storočia. Zanechal nám ju pápež Damaz I. (366-384). Osobne ich síce nepoznal, no v mladosti počul o nich rozprávať kata, ktorý ich popravil. Damaz píše, že sudca rozkázal, aby oboch mučeníkov sťali v lesnej húštine, aby ich hroby zostali neznáme. No dozvedela sa o tom nábožná Rimanka Lucilla, ktorá sa postarala o prenesenie a dôstojné pochovanie ich pozostatkov. Hieronymovo martyrológium o Marcelínovi a Petrovi svedčí, že Marcelín bol kňazom a Peter exorcistom (kedysi to bol nižší stupeň svätenia kandidátov na kňazstvo).

Už oddávna sa ich sviatok slávi 2. júna, najmä na cintoríne Ad duas lauras na Labikánskej ceste v Ríme. Cisár Konštantín Veľký dal na ich počesť postaviť jednu z najkrajších bazilík. Pápež Vigilius (537-555) vložil ich mená do Rímskeho kánona (eucharistická modlitba vo sv. omši). Na Labikánskej ceste im bol zasvätený ďalší kostol. Pozostatky oboch mučeníkov putovali z miesta na miesto. Pápež Gregor IV. ich daroval tajomníkovi cisára Karola Veľkého, ktorý ich dal previezť do Kolína. Neskôr ich zase preniesli do Štrasburgu, Michlenstadtu a nakoniec do Seligenstadtu, v Hornom Bavorsku, kde na počesť oboch mučeníkov postavili baziliku s kláštorom.

2. jún

Sv. MARCELÍN A PETER, mučeníci

Pôvod mena: z lat. Marcellus, t. j. zdrobneniny mena Marek (Marcus) – ma- lý bojovník; z gr. petros, petra – skala, ekvivalent aram. – kefas. Marcelín bol kňazom, Peter mal nižšie svätenia – exorcista. Počas prenasledovania kresťanov v Ríme za čias Diokleciána v r. 299 – 304 podstúpili smrť. V žalári povzbudzovali kresťanov k vernosti až dokonca. Podľa sv. Damaza, pápeža, ktorý na epitafe tvrdí, že vďaka ním sa stal kresťanom, prikázali im vykopať hrob, potom ich sťali a hodili do neho. Úcta k nim bola veľmi rozšírená. Ich mená boli začlenené aj do kánonu sv. omše. Nad ich hrobom na Via Labicana postavili baziliku. Ich telá boli z Ríma odcudzené a prenesené najskôr do Steinbachu a r. 827 do Seligenstadtu nad Mohanom (Nemecko). Vikonografii freska v katakombách (4. – 5. storočie) zobrazuje týchto svätcov s ďalšími ako si uctievajú Božieho Baránka. V iných zobrazeniach sv. Marcel je predstavovaný v ornáte, sv. Peter v tunike. Ich atribútmi sú: kalich a hostia, kniha, kríž, meč, palma, zvitok.

Správa o ich mučeníctve spadá na koniec štvrtého storočia. Podľa tradície ju zapísal vtedajší pápež svätý Damaz I., ktorému o mučeníckej smrti týchto statočných Božích služobníkov porozprával samotný kat, ktorý ich na rozkaz sudcu popravil.

Marcelín bol kňazom a Peter bol exorcistom. Podľa slov kata oboch mužov sťal v hustom lesnom poraste, aby miesto ich posledného odpočinku zostalo navždy neznáme.

O ich slávnej mučeníckej smrti, ako aj o mieste, kde spočívajú ich telá sa však dozvedela zbožná Rimanka Lucilla. Ona zabezpečila prenesenie ich ostatkov na dôstojné miesto. Pochovali ich v Tiburciových katakombách na Via Lavicana v Ríme. Neskôr nad nimi postavili kostol.

Pápež Gregor IV. poslal ich ostatky v roku 827 Einhardovi, životopiscovi Karola Veľkého (Vita Karoli Magni), aby pozdvihli dôležitosť jeho kláštora v Seligenstadte. Tento kláštor založil Einhard na sklonku života a bol v ňom opátom. Na hroboch svätých Marcelína a Petra sa udialo niekoľko zázrakov. Pochovaní sú tam dodnes a Seligenstadt je obľúbeným pútnickým miestom nemeckých katolíkov.

Podľa apokryfných prameňov vraj v žalári obrátili na kresťanskú vieru žalárnika a celú jeho rodinu. Tie isté pramene uvádzajú, že miesto, kde ich popravili sa volalo Čierne drevo a po ich poprave ho premenovali na Biele drevo. Spis tiež uvádza, že sudca, ktorý ich odsúdil na smrť, sa volal Severus. Tieto správy si však nenárokujú všeobecnú platnosť a sú skôr príbehom, ktorý dopĺňa neznámu časť mozaiky životov týchto svätých mužov.