Ryža
Kalkata. V dome Misionárok lásky sa minula ryža. Žiadne zásoby, žiadne peniaze, žiadna istota večerného jedla. Len hladné deti, ktoré čakali.Sestry boli znepokojené. Ona nie. Matka Tereza sa na chvíľu zastavila a s jednoduchosťou povedala:
„Modlime sa. Boh vie, čo Jeho deti potrebujú.“
Krátko nato niekto zaklopal na dvere.
Istá hinduistická žena, veľmi chudobná, držala v rukách vrece ryže. Povedala len:
„Moja rodina dnes nebude jesť. Toto je pre vaše deti.“
Matka Tereza vzala vrece, otvorila ho a pred užasnutými zrakmi všetkých, odsypala polovicu do inej nádoby.
Sestry protestovali:
— Matka, veď to nebude stačiť ani pre nás.
Ona odpovedala s odzbrojujúcim pokojom:
„Tá rodina je hladná rovnako, ako naše deti.“
V ten večer jedli všetci.
Čo však nikto nedokázal vysvetliť, bolo to, že tá ryža vystačila na celé dni, hoci sa o ňu podelili bez šetrenia.
Matka Tereza nikdy nehovorila o zázraku.
Povedala len:
„Keď dávame až tak, že nám samým niečo chýba, Boh doplní to, čo chýba.“
Nebolo to žiadne okázalé znamenie. Bol to ten najťažší zázrak zo všetkých: dôverovať, deliť sa a milovať bez počítania.
A možno práve to nás učí dodnes. Boh nerozmnožuje to, čo si nechávame pre seba, ale to, čo darujeme.
Modlitba.sk