Blahoslavený F R A ...A N G E L I C O...-anjelský maliar,dominikánsky mních-sviatok 18.február
Blahoslavený F R A ...A N G E L I C O...-anjelský maliar,dominikánsky mních-sviatok 18.februárFra Angelico-anjelský maliar
Blahoslavený Ján z Fiesole, lepšie známy ako Fra Angelico alebo Angelik, krstným menom Guido alebo Guidolinus bol florentský rehoľník – dominikán a maliar. Preslávil sa nezvyčajným nadaním, ale aj svätým spôsobom života; bol pokorný, prostý a skromný.
Dátum úmrtia: 18. februára 1455, Rím, Taliansko
Obdobia: Renesancia, Talianska renesancia
Rodičia: Pietro di Gino
Sviatok: 18. február
Jeho žiaci oplakávajú stratu tohto učeného muža. Ktože nájde štetec podobný jeho štetcu? Otčina a rehoľa oplakávajú stratu vynikajúceho majstra, ktorému sa v jeho maliarskom umení nikto nevyrovnal.“
Takto charakterizujú blahoslaveného Jána z Fiesole, známeho ako Fra Angelico, verše na jednom z jeho dvoch epitafov v rímskom kostole S. Maria sopra Minerva, ktorých autorstvo dominikánsky kronikár 15. storočia prisudzuje pápežovi Mikulášovi V. Tento v rokoch 1447 – 1455 úradujúci rímsky pontifex bol jedným zo zadávateľov početných objednávok, ktoré Ján počas svojej maliarskej kariéry dostal.
Ján je rehoľné meno Guida, narodeného koncom 14. storočia pri malom mestečku Vicchio neďaleko Florencie. O jeho rodine nevieme veľa, iba že jeho otec sa volal Peter a že mal brata Benedikta a sestru Františku. Ešte ako chlapec odišiel do Florencie, aby sa tam vyučil maliarskemu remeslu. Prvá písomná zmienka o Guidovi pochádza z 31. októbra 1417, keď bol prijatý do Spolku sv. Mikuláša, bratstva združujúceho florentských lekárov, lekárnikov, maloobchodníkov a maliarov. Keď okolo roku 1420 vstúpil do noviciátu Rehole kazateľov vo Fiesole, mal už štatút majstra a na svojom konte zapísaných niekoľko diel.
História fiesolského konventu bola v tom čase ešte krátka. Len pred necelými 15 rokmi ho založil bl. Ján Dominici († 1419), príslušník observantného (reformného) hnutia v reholi, od roku 1408 arcibiskup a kardinál. Voľba tohto kláštora poukazuje na Guidovu túžbu po ideálnom živote kazateľa. Aj jeho rodný brat Benedikt bol prijatý ako novic do toho istého konventu a obaja tam absolvovali svoje štúdiá. Dokument z roku 1423, kde je reč o bratovi Jánovi od bratov sv. Dominika z Fiesole (frate Giovanni deʼ frati di san Domenicho da Fiesole), je prvý istý záchytný bod svedčiaci o jeho príslušnosti k reholi. Na rozdiel od Benedikta, ktorý bol za kňaza vysvätený roku 1429, dátum kňazskej vysviacky brata Jána nepoznáme. Počas pobytu v tomto kláštore, trvajúcom asi do r. 1438, vytvoril, pravdepodobne za pomoci niekoľkých spolupracovníkov, početné maľby. Známy obraz Zvestovania, ktorý sa dnes nachádza v múzeu El Prado v Madride, pochádza z tohto obdobia.
Maľovaná homília vo Florencii
Observantní dominikáni z Fiesole dostali roku 1436 od pápeža Eugena IV. (1431 – 1447) budovu kláštora San Marco vo Florencii. Po istých prieťahoch komplikujúcich prevzatie dovtedy silvestrínom patriaceho kláštora mohli dominikáni roku 1438 začať s jeho renováciou. Práve tu mohol brat Ján vynikajúco uplatniť svoj talent: vytvoril obraz na hlavnom oltári kostola a dohromady vyše 50 fresiek v celom kláštore. Komplex týchto malieb má podľa talianskeho dominikána Venturina Alceho charakter homílie určenej bratom konventu. Zobrazené biblické scény, imponujúce svojou jednoduchosťou, pomáhali bratom preniknúť do tajomstiev Ježišovho života. Bola to pre nich pozvánka ku kontemplácii, základu ich kazateľského povolania, v zmysle formulácie sv. Tomáša Akvinského: „Contemplata aliis tradere.“ Je veľmi pravdepodobné, že tvorbu blahoslaveného Angelica ovplyvnila tiež teológia sv. Antonína Florentského, ktorý bol v rokoch 1439 – 1444 priorom menovaného konventu, a od roku 1446 až do svojej smrti roku 1459 florentským arcibiskupom. Antonín vo svojej „teológii pohľadu“ pripodobnil oči k bráne, ktorými Ježiš vstupuje do vnútra človeka. Čo sa týka dnešných návštevníkov múzea San Marco, platí nasledovné: „Iba keď je Kristus prítomný pred očami ako stredobod, možno nájsť poriadok a dokonca dokonalú jednotu v zdanlivo čírom nahromadení náboženských výjavov, ktoré sú roztrúsené po celom konvente San Marco.“
Na freskách je často zobrazený zakladateľ rehole sv. Dominik, ako pozoruje tú-ktorú udalosť z Ježišovho života, ako o nej rozjíma, či dokonca ako je v dialógu s Ježišom. Silný dojem zanecháva obraz Dominika kľačiaceho pod krížom, ktorý sa nachádza v krížovej chodbe konventu. Ten, kto aspoň trochu pozná Dominikovu biografiu, tuší, čo je predmetom vnútorného rozhovoru medzi ním a Ježišom: prosba o milosrdenstvo ukrižovaného Spasiteľa s hriešnikmi celého sveta.
Vo výjavoch Fra Angelica majú svoje miesto aj iní svätí jeho rehole. Tak napríklad na scéne Zvestovania v jednej z izieb kláštora sa v pozadí nachádza sv. Peter z Verony, prvý kanonizovaný dominikánsky mučeník, s rukami zopnutými ako pri modlitbe. Tajomstvo vtelenia Božieho Slova je základom kazateľskej činnosti dominikánov. Umelec tu dáva sv. Petra za príklad v rozjímaní o Vtelení.
Po tom, čo brat Ján ukončil svoje dielo v San Marco, odišiel roku 1445 na základe pozvania pápeža Eugena IV. do Ríma, kde pracoval s prestávkami do konca roka 1449. Počas svojho rímskeho pobytu žil v kláštore S. Maria sopra Minerva. Po smrti Eugena IV. ho zamestnal Mikuláš V., pre ktorého vymaľoval pracovňu a súkromnú kaplnku. Kaplnka, v ktorej sú okrem iného zobrazené výjavy zo života svätých arcidiakonov Štefana a Vavrinca, je jedinou zachovanou pamiatkou na jeho rímske pôsobenie. Podľa úsudku jedného historika umenia ide v tomto prípade o najlepšie dielo dominikánskeho umelca a „antológiu jeho umeleckých schopností“.
Z Ríma sa brat Ján vrátil do konventu vo Fiesole, kde bol roku 1450 zvolený za priora. Na čele konventu stál do júna 1452. V nasledujúcom roku sa znova vydal do Ríma. Vo Večnom meste strávil posledné dva roky svojho života. Zomrel 18. februára 1455 v konvente S. Maria sopra Minerva a pochovaný bol v tamojšom kostole. Kvôli povesti svätosti ho ľudia čoskoro začali volať Beatʼ Angelico. Do zoznamu blahoslavených ho oficiálne zapísal pápež Ján Pavol II. 3. októbra 1982.
Rehoľník, kazateľ a maliar
Fra Angelico je nesporne jedným z najvýznamnejších predstaviteľov talianskeho ranorenesančného umenia. Okrem jeho maliarskej kreativity a flexibility upútava na ňom jeho schopnosť skĺbiť život rehoľníka – kazateľa a maliara. Angelicovo dielo je kristocentrická teológia a dominikánska spiritualita v obrazoch. Mnohí dnes obdivujú jeho tvorbu bez toho, žeby si uvedomovali, že obdivujú zviditeľnenie Angelicovho hlbokého vzťahu k Bohu, ktorý je podľa sv. Tomáša Akvinského vlastným zdrojom umenia. Taliansky maliar a historik umenia Giorgio Vasari (†1574) napísal o Angelicovi, že nikdy nevzal do ruky štetec bez toho, žeby sa bol predtým pomodlil, a že nikdy nemaľoval Ukrižovaného bez toho, žeby mu po lícach nestekali slzy. Posolstvo obrazových káznFra Angelica, totiž že Krista môže maľovať iba ten, kto s Kristom žije, platí mutatis mutandis pre všetkých, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom podieľajú na službe ohlasovania evanjelia.
Fra Angelico – anjelský maliar
Fra Angelico, vlastným menom Giovanni Pietro, sa narodil okolo roku 1387. V jeho 20 rokoch sa rozhodol vstúpiť do rádu kazateľov, kedy ho oslovila kázeň brata Manfreda z Vercelli.
Blahoslavený Ján z Fiesole, známejší skôr pod menom Fra Angelico bol dominikánsky kňaz 15. storočia. Plody svojej kontemplatívnej modlitby rozdával prostredníctvom obrazov. Maľoval kláštor vo Florencii, na žiadosť pápeža Eugena vymaľoval kaplnku v Bazilike svätého Petra a v Apoštolskom paláci a na žiadosť pápeža Mikuláša V. vyzdobil jeho súkromnú kaplnku a pracovňu. Jeho diela nájdeme v konvente v Cordone aj v katedrále v Orviete.
Medzi vrcholné diela Fra Angelica patrí obraz Posledného súdu. Bol objednaný kamaldulským rádom pre novozvoleného opáta, humanistického učenca Ambrogia Traversariho. Je rôzne datovaný do roku 1425, 1425–30 a 1431. Pôvodne bol umiestnený v kostole Santa Maria degli Angeli. Teraz je v múzeu San Marco vo Florencii.
Blahoslavený Fra Angelico – bl. Giovanni de Fiesole
18. februára
Giovanni Pietro sa narodil okolo roku 1387 v oblasti Mugello, severne od Florencie. Vo veku 20 rokov počul kázeň veľkého dominikánskeho brata Manfreda z Vercelli a rozhodol sa vstúpiť do rádu kazateľov. Novica prijal kláštor San Domenico vo Fiesole.
Mladík už skôr prejavil umeleckú zručnosť, ale považoval za svoju povinnosť vzdať sa toho kvôli Bohu. Jeho bratia z rehole ale nesúhlasili a povzbudzovali ho k rozvíjaniu jeho nadania. Preto mu prior prikázal ilustrovať rukopisy a chórové knihy v kláštornej knižnici. Pokoj, ktorý zažíval v prvých rokoch svojho rehoľného života, bol prerušený zmenami, ktoré do kláštora priniesla veľká schizma. Predstavený vo Fiesole neakceptoval pápeža, ktorého podporovala Florentská republika a tak bol aj s mníchmi donútený v roku 1409 opustiť Fiesole. Táto zmena prispela k duchovnému i umeleckému obohateniu brata Giovanniho, predovšetkým počas doby strávenej vo Folignu neďaleko Assissi, ktoré svätý mních často navštevoval.
Ako správny dominikán bol nadšený dielom sv. Tomáša Akvinského, ktoré celkom dobre poznal. Živil ním svoju zbožnosť a na ňom postavil základy svojho budúceho úsilia. Bola to Suma teológie, v ktorej objavil správne odôvodnenie svojich estetických ideí.
Tri veci sú nutné pre krásu, povedal sv. Tomáš: najskôr úplnosť v dokonalosti, pretože nekompletné veci nemajú formu; potom úmernosť a harmónia častí a nakoniec jasnosť a lesk. Veci považované za krásne majú tiež jasné a svieže farby. Brat Giovanni si z tohto urobil svoje zlaté pravidlo.
V rou 1418 sa dominikáni z Fiesole mohli vrátiť domov a svätý brat sa mohol oddať svojmu umeniu. Jeho prvé veľké dielo je oltárny obraz Posledný súd pre kostol Santa Maria degli Angeli vo Florencii. Potom prišli mnohé iné. Mnísi veľmi obdivovali jeho prácu i jeho zbožnosť. “Fra Angelico nemaľuje, on sa modlí,” povedal jeden z nich. Jeho umenie je v skutočnosti modlitba. V stave milosti umiestnil svojich anjelov do zakvitnutých záhrad raja. Zdá sa, že jeho anjeli sú tak nádherní a čistí, ako by stáli pred ním, a krištáľové noty ich spevu sa niesli ponad oblúky kláštora, keď ich oživoval.
Raz jeden starý brat otvoril dvere maliarovej cely a pozeral ako maľuje tie zázraky. Nehlučne vstúpil, krytý svojou kapucou. Bol to tento diskrétny a neznámy obdivovateľ, ktorý mu dal jeho slávne meno: angelico – Fra Angelico, anjelský brat.
Iba jeden rehoľník pred ním bol uznaný za hodného tohto titulu: Sv. Tomáš, jeho sprievodca a učiteľ. Potom sa Fra Angelico na zemi usiloval už len o jedno – zaslúžiť si svoj titul a stať sa sv. Tomášom maliarov.
V Ríme sa Fra Angelico tešil z priateľstva a obdivu pápeža Eugena IV. Ten ho dokonca uznal za hodného na uprázdnené miesto arcibiskupa Florencie. Angelico však pápeža uprosil, aby radšej vymenoval jedného z jeho rehoľných bratov, známeho pre veľkú vzdelanosť a pokoru. Tak Fra Angelico menoval arcibiskupa, ktorý bol o 100 rokov svätorečený, sv. Antonina z Florencie, ktorý statočne bojoval proti Renesancii.
Ponížený rehoľník, ktorý sa stal najslávnejším umelcom svojej doby, bol ešte v Ríme, keď na neho doľahla choroba. V dominikánskom kláštore Santa Maria Sopra Minerva 18. februára 1485 popoludní bol kláštor zahalený intenzívnym tichom. Každý rehoľník čakal na zvuk zvona, ktorý mal ohlásiť posledný výdych Fra Angelica. O ôsmej sa ozval úsečný a žiaľny zvuk. O pár minút bola cela a celá chodba plná kľačiacich mníchov. Ticho prerušila melódia Salve Regina a tvár Fra Angelica rozjasnil pokojný úsmev. Hovorí sa, že keď poslednýkrát vydýchol, po lícach anjelov, ktorých namaľoval, tiekli slzy. Anjelov, ktorých maľoval a nevedel, že ich svätožiary budú svedčiť o jeho nenapodobiteľnej genialite a mimoriadnej svätosti.
Toto je veľmi krásny životopis výnimočne krásneho života. A nie je ľaké vybrať si z takého života pre dnešný komentár len jeden aspekt.
Je nádherné vidieť potvrdenie jedného z najvyšších princípov katolíckej civilizácie, princíp reverzibility rádu. Každé dobro, krása a cnosť, ktoré existuje v jednej sfére, alebo v jednom ráde sa dá zmeniť v dobro, krásu a cnosť inej sféry, iného rádu. Tomáš Akvinský v ráde teológie a metafyziky a Fra Angelico v ráde výtvarného umenia. Podobný model jestvuje aj v ráde hudby a ostatných sférach.
Tak, ako všetky farby pochádzajú z bielej, tak aj rozličné oblasti ľudskej činnosti pochádzajú z vyššieho princípu, ktorý im vládne, sumarizuje ich a transcenduje ich. Tento vyšší princíp sa nachádza v oblasti, ktorá síce nie je božská, ale je blízko nej.
Keď človek kontempluje nad stvorenstvom, najskôr by mal kontemplovať ideálne vzory pre každú oblasť ľudského pôsobenia. Potom by ich mal presiahnuť a pozdvihnúť sa k vyššej monarchickej jednote. Je to ako stúpať po schodisku v rámci každej farby. V istom okamihu sa človek dostane na vrchol istej farby a musí ju prekročiť, aby vstúpil na schodisko bielej farby, po ktorom bude opäť vystupovať. Keď dosiahne túto vyššiu oblasť, dosiahne stupeň harmonických reverzibilít, o ktorých hovorím. V tejto vyššej sfére možno zákony, ktoré tam panujú, aplikovať na iné sféry. Teda zákony, ktoré vládnu hudbe, maľovaniu, či dokonca spravovaniu štátu sú len aplikácie tých istých princípov, ktoré majú svoj pôvod v tomto vyššom ráde.
Človek, ktorý pozná tento najvyšší rád reverzibilít, dokáže tieto princípy nájsť vo všetkom. Povedzme, že ak vstúpi do katedrály, dokáže v nej rozoznať tie isté princípy, ktoré vyjadruje jej umenie a architektúra, ale aj tie, ktoré vyjadruje politika, ekonomika či spoločenský systém tej doby. Hudba, ktorú počúva, nereflektuje len tú katedrálu, ale aj politický systém, ktorý vládol v dobe, keď sa katedrála stavala.
Preto musíme mať ľudí, prototypy, ideálne modely pre ľudí v každej oblasti. Tak sa ostatní ľahšie dostanú k zvrchovanému rádu reverzibilít. Preto sme mali sv. Tomáša Akvinského ako ideálny model teológa a Fra Angelica ako ideálny model maliara. Životopis otvorene hovorí, že obaja dostali prezývku Angelico. Anjelský učiteľ a anjelský maliar. Vo sv. Ľudovítovi IX. máme anjelského vojaka. Vo sv. Ferdinandovi Kastílskom máme anjelského štátnika. Ak by nebol stredovek predčasne prerušený zločinnou revolúciou, mali by sme takých angelicov aj v iných povolaniach. Mali by sme anjelsky rád, ktorý by bol konzistentný, žiarivý, nadprirodzený a hlboko logický. To by bol rád iného sveta, rád katolíckej civilizácie, svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi.
Tento rád by v istom zmysle bol viac pre anjelov, ako pre ľudí a viedol by ľudí do raja.
To je moja predstava o cnosti múdrosti. Múdrosť je tá harmonická a architektonická vizualizácia, ktorá vidí a miluje všetko v tom najvyššom aspekte a vidí a miluje reverzibility rádov. Omnia in omnibus, všetko vo všetkom.
Jednota tejto harmónie nám nepretržite hlása Boha. Ak má niekto to šťastie žiť v ráde, ktorý vyjadruje tieto harmonické reverzibility, je ponorený do Boha a neutápa sa v desivých kontradikciách a neporiadku dnešného sveta.
Stredovek sa blížil k tejto cnosti múdrosti, keď bol prerušený. Touto architektonickou cnosťou človek túži po tomto poriadku a po najvyššom dobre, ktoré treba vybudovať tu na zemi, za jeho života. Po tom túži viac, než po všetkom ostatnom, viac než po praktických veciach či osobných záležitostiach.
V tejto harmónií sa nachádza nevysloviteľný odkaz, celé slovo a najvyšší symbol Boha. Boh je symbolizovaný harmóniou všetkého a kto miluje harmóniu vo všetkom, miluje symbol Boha a teda miluje Boha samotného.
Svätá Panna je s týmto rádom a touto cnosťou konaturálna. Medzi všetkými stvoreniami je ona nie len najdokonalejšia, ale sú v nej všetky dokonalosti. Všetky dokonalosti sú v nej. Vo svojom najsvätejšom človečenstve je náš Pán viac než ona. Ale jeho človečenstvo je s jeho božstvom zjednotené a to ide oveľa ďalej, než všetky úvahy, ktoré tu robím. Sv. Tomáš tento zvrchovaný rád videl a uvažoval o ňom. V podstate to je to, čo Fra Angelico videl a preniesol na svoje obrazy. A to je to, čo ľudia v budúcnosti pod vládou Márie tiež uvidia. Vo všetkých tých harmóniách človek uvidí niečo, čo mu umožní pochopiť najčistejšiu, majestátnu, materskú a dobrotivú tvár našej Panej. Slová, ktorými sa to dá vyjadriť nejestvujú. Nejestvujú vhodné adjektíva a tak vstupujeme do ticha najvyššej úcty.
Fra Angelico – spomienka 18. februára
Fra Angelico sa narodil okolo roku 1390 vo Vicchio neďaleko Florencie. Jeho občianske meno bolo Guido di Pietro. Medzi bratov kazateľov vstúpil okolo roku 1420 a prijal rehoľné meno Ján. Bol veľmi zručný a spolu s pokrvným bratom Benedettom, tiež dominikánom, maľoval miniatúry.
Maliarskemu umeniu sa vyučil ešte pred vstupom do rehole. Jeho umelecké pôsobenie možno rozdeliť do troch období:
do roku 1436 pôsobil najmä vo Fiesole, kde vstúpil do rehole, a potom vo Florencii. Už v tomto období vznikajú Angelicove známe diela: prvé zobrazenie Zvestovania (celkovo tento motív namaľoval asi päťkrát), oltárny obraz konventného kostola vo Fiesole, zvaný Kristus v sláve, a nemožno nespomenúť jedno z jeho vrcholných diel: Posledný súd v San Marco.
V roku 1436 začína druhé obdobie, ktoré trvá do roku 1445, kedy pôsobí vo florentskom dominikánskom konvente San Marco, ktorý vyzdobil svojimi freskami, ktoré tam možno obdivovať do dnes.
keď ho v roku 1445 pápež Eugen IV. povolal do Ríma, aby vyzdobil jednu (dnes už nejestvujúcu) kaplnku, začína Angelicova posledná dekáda tvorby a života. O dva roky neskôr ho nachádzame pracovať v Orviete na maľbách pre tamojšiu katedrálu, odkiaľ ho opäť pápež (Mikuláš V.) povoláva do Ríma, aby freskami vyzdobil jeho súkromnú kaplnku (Cappella Niccolina). Výzdobu tejto kaplnky možno chápať ako maľovanú kázeň, v ktorej fra Angelico pápežovi pripomína, že pápež má byť v prvom „služobník služobníkov Božích“, čo ilustroval práve prostredníctvom charitatívnej činnosti svätých diakonov a mučeníkov Štefana a Vavrinca.
V Ríme fra Angelico pôsobil do roku 1449. Nasledujúce tri roky je priorom vo Fiesole, odkiaľ sa roku 1552 poberá tretí krát do Ríma, kde 18. februára 1455 zomiera. Tento deň je zároveň dňom, kedy Cirkev liturgicky slávi jeho spomienku. Fra Angelico bol krátko po svojej smrti uctievaný ako blahoslavený, avšak úradne jeho úctu potvrdil až Ján Pavol II. roku 1982. O dva roky neskôr ho vyhlásil za patróna umelcov.
Na záver si položme otázku: aký bol fra Angelico? Snáď najvýstižnejšou odpoveďou je jeho prezývka „angelico“ (anjelsky, podobný anjelom). Najstaršia zmienka o tomto označení sa nachádza v spise Theotocon od dominikána Domenica da Corella z roku 1469, ale je pravdepodobné, že týmto označením ho nazvali už počas života.
Giorgio Vasari, životopisec talianskych renesančných maliarov, nám opisuje fra Angelica nasledovne: „Neustále sa cvičil v maliarstve. Nikdy však nechcel maľovať nič iné, než svätcov. Mohol byť bohatý, ale nechcel, ba hovorieval, že pravým bohatstvom je spokojnosť s málom. Mohol dosiahnuť pocty v reholi i mimo nej, ale on o to nestál a tvrdil, že sa usiluje iba o poctu uniknúť peklu a priblížiť sa k raju… Bol nesmierne ľudský a umiernený, žil cudne, vzdialený od osídel sveta… Jednoducho, otec Ján, ktorého nemožno nikdy dostatočne vynachváliť, bol celým svojím dielom a myslením nesmierne pokorný a skromný a vo svojej maľbe obratný a zbožný. Svoje obrazy nikdy neopravoval a neprepracovával. Nechával ich vždy tak, ako ich namaľoval po prvýkrát, pretože veril, že to tak chcel Boh. Podľa niektorých, vraj, nesiahol na štetec, pokiaľ sa nepomodlil… i preto sa dá v tvárach a postojoch jeho postáv postrehnúť hodnovernosť jeho úprimnej a veľkej duše“.
Blahoslavený Ján z Fiesole, lepšie známy ako Fra Angelico alebo Angelik (tal. il Beato Angelico), krstným menom Guido alebo Guidolinus (* koniec 14. storočia, Vicchio – † 18. február 1455, Rím) bol florentský rehoľník – dominikán a maliar. Preslávil sa nezvyčajným nadaním, ale aj svätým spôsobom života; bol pokorný, prostý a skromný.
Život
Narodil sa koncom 14. storočia v dedine Vicchio ako Guido alebo Guidolinus. V mladom veku sa vyučil maliarstvu vo Florencii. Neskôr so svojím bratom Benediktom vstúpil do konventu Rehole kazateľov – dominikánov vo Fiesole. Okolo roku 1420 prijal rehoľný habit z rúk bl. Jána Dominiciho.
Po kňazskom svätení bol dva razy vikárom a potom prior konventu vo Fiesole. V tomto konvente zanechal mnoho oltárnych obrazov z rokov 1425 – 1438, keď tu pôsobil. Po prosbe priora konventu sv. Marka vo Florencii tiež vyzdobil celú budovu tohto kláštora (1439 – 1445).
Pápež Eugen IV. ho pozval do Ríma, aby vymaľoval jednu kaplnku v Bazilike svätého Petra (starej) a v Apoštolskom paláci. Taktiež vyzdobil súkromnú kaplnku (Kaplnka Mikuláša V.) a pracovňu pápeža Mikuláša V., ktorý mal Angelika vo veľkej úcte. Jeho ďalšie diela môžeme nájsť v konvente sv. Dominika v Cortone (1438) a v katedrále v Orviete (1447).
Pápež Eugen IV. ho chcel vymenovať za arcibiskupa Florencie, ale Angelik namiesto seba navrhol sv. Antonína Florentského.
Fra Angelico zomrel v dominikánskom konvente pri bazilike Santa Maria sopra Minerva v Ríme v povesti svätosti 18. februára 1455. V tomto kostole je tiež pod mramorovým náhrobkom s jeho podobizňou pochovaný.
Úcta
Po smrti Fra Angelica ho nazvali blahoslaveným Angelikom, napriek tomu, že oficiálne blahorečený v tom čase nebol. Jeho liturgickú úctu potvrdil až pápež sv. Ján Pavol II. 3. októbra 1983 pre Rehoľu kazateľov (dominikánov).
.
Blahoslavený Ján z Fiesole, lepšie známy ako Fra Angelico alebo Angelik (tal. il Beato Angelico), krstným menom Guido alebo Guidolinus (* koniec 14. storočia, Vicchio – † 18. február 1455, Rím) bol florentský rehoľník – dominikán a maliar. Preslávil sa nezvyčajným nadaním, ale aj svätým spôsobom života; bol pokorný, prostý a skromný.
Život
Narodil sa koncom 14. storočia v dedine Vicchio ako Guido alebo Guidolinus. V mladom veku sa vyučil maliarstvu vo Florencii. Neskôr so svojím bratom Benediktom vstúpil do konventu Rehole kazateľov – dominikánov vo Fiesole. Okolo roku 1420 prijal rehoľný habit z rúk bl. Jána Dominiciho.
Po kňazskom svätení bol dva razy vikárom a potom prior konventu vo Fiesole. V tomto konvente zanechal mnoho oltárnych obrazov z rokov 1425 – 1438, keď tu pôsobil. Po prosbe priora konventu sv. Marka vo Florencii tiež vyzdobil celú budovu tohto kláštora (1439 – 1445).
Pápež Eugen IV. ho pozval do Ríma, aby vymaľoval jednu kaplnku v Bazilike svätého Petra (starej) a v Apoštolskom paláci. Taktiež vyzdobil súkromnú kaplnku (Kaplnka Mikuláša V.) a pracovňu pápeža Mikuláša V., ktorý mal Angelika vo veľkej úcte. Jeho ďalšie diela môžeme nájsť v konvente sv. Dominika v Cortone (1438) a v katedrále v Orviete (1447).
Pápež Eugen IV. ho chcel vymenovať za arcibiskupa Florencie, ale Angelik namiesto seba navrhol sv. Antonína Florentského.
Fra Angelico zomrel v dominikánskom konvente pri bazilike Santa Maria sopra Minerva v Ríme v povesti svätosti 18. februára 1455. V tomto kostole je tiež pod mramorovým náhrobkom s jeho podobizňou pochovaný.
FRA ANGELICO
18. február.
Ukrytá pod klenbou a krídlami anjela. Chránená plotom záhrady. Strážkyňa Božieho tajomstva, ktorú modrá farba prikrýva ako nebesia.
Magdaléna plačúca v záhrade, ktorej slzy vzal Záhradník, aby nimi polieval kvety v záhrade.
Jednoduchý pôvab a svetlo vychádzajúce odnikiaľ, kompozícia a prelínanie časov. I náhle zjavenie v čase. Starostlivá práca na detailoch ozdôb, ktoré postavy skrášľujú ako ovocie na strome, ktoré má čas oberačky. Jasné a žiarivéfarby. Božský dych, ktorý rozfúkal veci na nejasné škvrny. Jeho majstrovské zachytenie detailov sa vzápätí mení na nepochopiteľné škvrny, ktorými „rezignoval“ nad tajomstvom, aby mu prenechal plnú moc.
Majstrovský maliar, ktorý do svojich malieb ukryl vo svojich záhradách záhady a v kompozíciách rébusy, ktoré odhaľujú svoj závoj i dnes.
Blažený si, Fra Angelico, ktorý si videl svetlo, ktorým Boh prikrýva svoje tajomstvo.
Ponúkam Vám dnes obraz NEVESTY, ktorá očakáva svojho ženícha. Je zahalená v TAJOMSTVE svojej túžby a jemnučký závoj nežne prekrýva ústa, aby bol v nej priestor pre niečo väčšie než sú naše SLOVÁ. Jej veľké výrazné oči sú ako studienka, ktorá osvieži a oblaží deň.
Biografické údaje
Rodné meno
Guido/Guidolinus di Pietro
Narodenie
koniec 14. storočia
Vicchio, Florentská republika
Úmrtie
18. február 1455
Rím, Pápežský štát
Pochovaný
Santa Maria sopra Minerva
Svätenia
Cirkev
rímskokatolícka
Rehoľník
Rehoľa
Rehoľa kazateľov (OP)
(dominikáni)
Vstup
cca 1420
Kňaz
Kňazská vysviacka
Svätec
Blahorečenie
3. október 1982
(schválenie úcty)
Ján Pavol II.
Sviatok
18. február
V cirkvách
rímskokatolícka (Rehoľa kazateľov)
Patrón
umelcov
Fra angelico - Google Suche